Ilustračná snímka.
Za najúčinnejší spôsob boja proti inváznym druhom rastlín na Podpoľaní, čo ale platí aj pre celé územie Slovenska, označujú tamojší ochrancovia prírody prevenciu v podobe zachovania tradičného obhospodarovania pozemkov, predovšetkým pasením a kosením.
„Aj keď tento druh starostlivosti o pôdu patrí na území Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Poľana k rozšíreným, problémom s výskytom inváznych druhov rastlín sa nevyhli ani tam. CHKO Poľana sa pritom nachádza v srdci Slovenska, relatívne mimo hlavných ciest šírenia najvýznamnejších inváznych druhov,“ hovorí pracovník CHKO Poľana Peter Potocký. Vzhľadom na polohu pohoria s vysokou lesnatosťou, ktoré je obkolesené z viacerých strán komplexmi ďalších lesov, si ale podľa neho samotná Poľana zachováva doposiaľ veľmi dobrú a z pohľadu ochrany prírody významnú čistotu či nezamorenie inváznymi druhmi rastlín.
Invázne druhy, predovšetkým pohánkovec a zlatobyľ, sa síce na území už vyskytli či vyskytujú, ide však predovšetkým o okrajové časti pohoria, málopočetné populácie či dočasné výskyty. „Priamo na území CHKO Poľana sú tieto výskyty sledované a posledné desaťročia sa ich darí v najcitlivejších lokalitách úspešne eliminovať buď cieleným manažmentom pracovníkmi CHKO Poľana alebo užívateľmi pozemkov,“ uvádza ochranár. Podstatná je pritom aj skutočnosť, že veľká časť nelesných plôch v CHKO je vhodne poľnohospodársky využívaná a tieto druhy sú prirodzene potláčané.
V menšej miere pri vodných tokoch, ale tiež iba na okraji pohoria sa vyskytuje netýkavka žliazkatá a iba v poslednom roku sa objavila na hranici CHKO ambrózia palinolistá, ktorú ale ihneď po zistení mechanicky zlikvidovali.
„Na hriňovských políčkach, ale mimo CHKO Poľana, sme v posledných rokoch zaznamenali už aj jednotlivé výskyty glejovky americkej. Treba len veriť, že vzhľadom na výnimočné hodnoty Podpoľania, čo sa týka aj krajinnej štruktúry a tradičného obhospodarovania, bude šírenie týchto druhov výrazne spomalené tak, ako tomu bolo doteraz,“ hovorí Potocký. Zároveň sa Správa CHKO Poľana bude naďalej snažiť zachytiť výskyt pri vstupných bránach do CHKO, ktorými sú zväčša ústia dolín, komunikácie a vodné toky.
Invázne druhy sa môžu ale podľa neho dostať do krajiny prakticky z celého sveta. O tom, či sú na našom území schopné aj žiť a reprodukovať sa, rozhoduje celé spektrum faktorov, potravné nároky, ekologické zvyklosti a podobne. „Vo všeobecnosti majú väčšie šance na prežitie tie druhy inváznych rastlín, ktoré pochádzajú z prostredia podobného tomu nášmu. Najviac druhov, ktoré sa dostali až k nám, preto pochádza z Ázie, Severnej Ameriky a Stredomoria,“ pripomína.
