Ilustračná snímka.
Snom vedcov sa v posledných rokoch stalo vytvorenie plastu, ktorý by sa po „odslúžení“ rozložil v životnom prostredí a neostala po ňom žiadna stopa.
Potešujúcim faktom je, že v konkurencii desiatok či stoviek nápadov z celého sveta reprezentujú naši chemici serióznym prístupom k tejto problematike absolútny vrchol.
Plasty (syntetické alebo semisyntetické polymérne organické materiály) plniace oceány, ktoré ako mikroplasty končia v potravinovom reťazci človeka, prípadne sa dlhé roky rozkladajú v pôde alebo pri spaľovaní sa z nich uvoľňujú emisie, by podľa environmentálnych odborníkov mali mať pred sebou maximálne dvadsaťročnú budúcnosť. A dnes sme divákmi súťaže, ktorá rozhodne o ich vhodnej alebo prijateľnej náhrade.
Jeden z posledných amerických nápadov
Ak zalistujeme medzi poslednými príkladmi vedeckých nápadov, potom k nim patrí výskum amerických vedcov z Corneil University, ktorí prišli s novým polymérom. Jeho prednosťou je, že sa pomerne rýchlo rozloží, keď je vystavený ultrafialovému žiareniu slnka. Novovyvinutý plast má podobné mechanické vlastnosti, ako majú rybárske siete a laná zo súčasných plastov, ktorých stotisíce ton bránia prirodzenému podmorskému životu.
Príklad z Viedne
Iným z množstva príkladov „zekologičtenia“ súčasnej výroby plastov je nápad vedcov z Technologickej univerzity vo Viedni. Spočíva v tom, že dnes sa pri spracovaní organických vysokovýkonných materiálov musia použiť mimoriadne toxické látky pri výrobe mnohých polymérov. Viedenský tím však dokázal tento proces zvládnuť tak, že nebezpečné látky nahradil horúcou vodou. „Za pomoci vysokého tlaku a vysokej teploty (približne 200 stupňov Celzia) je takto možné vyhnúť sa použitiu toxických rozpúšťadiel,“ tvrdí vedúca tímu prof. Miriam Unterlass.
Ide o ekologickú chemickú metódu procesu výroby, ktorá je šetrnejšia k životnému prostrediu, ako v súčasnosti používaná metóda.
Čo bráni napredovaniu Nonoilenu?
Ešte presvedčivejšou ekologickou alternatívou, ako predchádzajúce dva príklady, je slovenský patent stopercentného bioplastu, vytvoreného kolektívom prof. Pavla Alexyho. Ten jednoznačne patrí do kategórie jedinečných nápadov uzatvoreného cyklu typu „Čo si človek z prírody požičal, to jej stopercentne vráti“ (Obecné noviny o ňom informovali 19. 10. 2019).
Stopercentný bioplast Nonoilen je materiálom, ktorým sa dajú plnohodnotne nahrádzať mnohé dnešné plasty. Výrobky (zatiaľ z Nitry) z neho by mali byť prvotne recyklované a až keď sa stanú nefunkčnými pre ďalšiu recykláciu, budú „likvidované“ spoločne s prirodzene biologicky rozložiteľným odpadom. Možno však ešte presnejšie by bolo potrebné povedať, že práve s kuchynským biologickým odpadom. Teda budú vrátené prírode, kde sa rozložia ako jej prirodzená zložka.
Ťažko v tejto chvíli povedať, ako sa vzťah voči šetrnejšiemu prístupu k prírodnému bohatstvu či zdrojom zeme prejaví po období časov spojených s koronavírusom. Pamätáme si však, ako komplikovane a neúspešne sa presadzoval pred koronavírusom. Na druhej strane teší informácia, že na brnianskom VUT (Vysoké učení technické) vyvíjajú biologicky rozložiteľné respirátory z materiálu profesora Alexyho.
