Komunálny odpad treba čo najviac triediť a následne poctivo dotriediť

Komunálny odpad (KO) treba čo najviac triediť a následne poctivo dotriediť, vrátane dotriedenia zostatkového zmesového odpadu. To by - popri množstve ďalších krokov - malo postupne pomôcť vytvoriť predpoklady pre zabezpečenie takej vysokej miery recyklácie jednotlivých komodít, aby SR mohla v roku 2030 vracať späť do obehu vyše 60 percent KO (oproti súčasným 39 percentám).

Treba si však uvedomiť, že aj keď splníme predpísané percento recyklácie KO plus viaceré ďalšie kroky, ešte to neznamená, že automaticky znížime skládkovanie odpadov na požadovaných 10 percent po roku 2030 (v súčasnosti skládkujeme 55 percent KO). Prečo nie? Napríklad aj preto, lebo niektoré odpady možno recyklovať iba raz, ale potom sa ich už treba zbaviť definitívne: stávajú sa definitívne nerecyklovateľné. Alebo iné možno recyklovať viackrát, ale potom im tiež treba pomôcť zo sveta. Plus preto, lebo (zrejme) budú naďalej existovať aj také, ktoré nezvládame z rôznych dôvodov recyklovať nateraz, respektíve tento proces bude aj v budúcnosti neúnosný.

Dôležité je tiež zabudnúť, že „čosi“ sa v budúcich rokoch podarí vyviezť podobne, ako sa nedávno vyvážalo do Číny. Nebude.

Nerobme si ilúzie...

Ponechajme však stranou optimistické alebo pesimistické úvahy o tom, či sa nám pri priebežnom smerovaní k znižovaniu percenta skládkovania za týchto okolností podarí EK vyhovieť (a neplatiť pokuty) alebo nie. Úprimne si odpovedzme na základnú otázku: Naozaj v etape najbližších rokov riešenia problematiky komunálnych odpadov na Slovensku, pri vyše desať, možno až dvadsaťročnom zaostávaní za praktickými skúsenosťami obyvateľov západoeurópskych štátov, ale výrazne aj za Čechmi, budeme schopní vyrovnať sa s „neupratateľným“ komunálnym odpadom hlavne jeho zakopaním do zeme (na skládku)? A budeme platiť pokuty za priebežné neplnenie?

Čo čakať od spaľovania (energetického zhodnocovania odpadov)?

Nateraz bratislavská a košická spaľovňa ročne energeticky zhodnocujú vyše 200 tisíc ton komunálnych odpadov. Popritom v slovenských cementárňach každý rok končí aj ďalších približne 80-tisíc ton slovenského odpadu ako alternatívne palivo. Cementárne sú však schopné zlikvidovať-zhodnotiť spolu 380 tisíc ton ročne, takže nateraz si vzhľadom na svoje kapacity môžu dovoliť „pritúliť“ aj dovozcov z Rakúska, Nemecka, Maďarska, Slovinska, Talianska a ďalších krajín.

Prečo sa so spaľovňami treba ponáhľať?

Ponechajme stranou debatu odborníkov o otázkach výšky cien za zloženie tony odpadu na skládku alebo vyvezenie do spaľovne. Aj keď tie sú dnes minimálne dvojnásobne až trojnásobne vyššie za spaľovanie ako za skládkovanie. Štát ale má v rukách možnosť riešiť tento problém. Rovnako má v rukách možnosti použitia KO ako alternatívneho paliva. A aj obmedzenia či odmietnutia dovozu zahraničného odpadu do cementární. Minimálne teda v tomto období Slovensku zostáva v cementárňach rezerva 300 tisíc ton odpadu na energetické zhodnocovanie. Predpokladá sa, že zahraničné dovozy odpadu najskôr obmedzíme a neskôr zakážeme. Napriek zohľadneniu týchto faktorov však špecialisti varujú, že vzhľadom na požadované postupné znižovanie percenta skládkovania, a zároveň rastu KO, budeme o niekoľko rokov potrebovať umiestniť ďalších 200 tisíc ton ako alternatívneho paliva do spaľovní energetického zhodnocovania. Inými slovami odporúčajú už dnes rozhodnúť o stavbách buď dvoch veľkých spaľovní, ktoré by energeticky zhodnocovali odpad s podobnou kapacitou, akou disponujú bratislavská alebo košická spaľovňa, alebo postaviť viacero menších. Prípadne kombináciu.

Pritom už dnešok je podľa odborníkov tým obdobím, kedy treba o jednoznačnom kroku rozhodnúť. Novú spaľovňu sa pri dodržiavaní zákonných pravidiel a opatrení totiž nedá naplánovať a vybudovať v priebehu niekoľkých mesiacov. Proces od schvaľovania projektu cez zabezpečenie miesta, súhlasu obyvateľstva, povolenia k výstavbe až po spustenie trvá totiž niekedy 6-7 rokov. Aj dlhšie.

Energetické zhodnocovanie ako medzistupeň od skládkovania k recyklácii

Je známe, že energetické zhodnocovanie odpadov s predpísanými prísnymi bezpečnostných pravidlami v moderných zariadeniach sa počas posledných desaťročí chápalo mnohými západoeurópskymi štátmi ako zrozumiteľná cesta pri znižovaní percenta skládkovania. „Energetické zhodnocovanie je vnímané ako vhodný medzistupeň pri prechode od skládkovania k recyklácii a od spaľovania uhlia k využívaniu obnoviteľných zdrojov,“ tvrdí zakladateľka Inštitútu cirkulárnej ekonomiky (INCIEN) Soňa Jonášová.

Menšie spaľovne, postavené s cieľom energeticky zhodnocovať odpady, nájdeme  v rakúskych turisticky atraktívnych a navštevovaných alpských dedinkách, vo Francúzsku, na švajčiarskom vidieku alebo v Škandinávii. Veľké spaľovne zase vo Viedni či v iných väčších západoeurópskych mestách. Miestni obyvatelia (o turistoch ani nehovoriac) sa v ich prípade nepozastavujú nad tým, že neďaleko domovov sa spaľuje odpad: počas desaťročí im verejne dostupné kontroly ovzdušia či zdravotného stavu nenaznačili čosi podozrivé. Stavby tohto typu nepripomínajú ani vysoké „otvorené“ komíny, také charakteristické z obdobia päťdesiatych či šesťdesiatych rokov minulého storočia u nás, ale architektonicky zapadajú do prostredia.

Novopostavené veľké či malé spaľovne energetického zhodnocovania odpadov v štátoch Európskej únie (Poľsko) sa pritom máločím líšia nielen vzhľadom, ale aj v technických a vôbec bezpečnostných parametroch spoľahlivosti od prevádzok európskeho štandardu. Respektíve sa nelíšia. Je dobré si to uvedomovať, keď sa objavuje a bude objavovať otázka, či stavať spaľovne alebo nie.