Ilustračná snímka.
Aj keď prijatím zákona o odpadoch v roku 2015 (a s istou benevolenciou aj jeho nasledujúcich noviel) sa riešenie triedenia komunálneho odpadu výrazne posunulo vpred, bližšie k percentám štátov západnej Európy, štatistici nezaznamenali podobný posun v prípade zberu biologicky rozložiteľného odpadu.
Zopakujme si podstatné fakty, spojené s bioodpadom v kontexte požiadaviek Európskej únie. Samozrejme, zjednodušené, keďže zamotávania sa do spletitej siete riešení komunálnych odpadov je aj tak dosť.
Povedané polopatisticky: Bioodpad na Slovensku reprezentuje podľa jednotlivých častí roka 30 až 50 percent zmesového komunálneho odpadu (KO), čo znamená, že končí na skládkach alebo v spaľovniach. Pritom každému je jasné, že by mal končiť v pôde.
„Čo s tým?“: Keby sa z komunálneho odpadu vyčlenilo podobné vysoké percento bioodpadov, ako dnes predstavuje vyzbierané (vyčlenené) percento plastov, skla, papiera či kovov, potom by SR v tomto roku (2020) určite zvládla základný cieľ, stanovený EÚ – neskládkovať viac ako 50 percent komunálnych odpadov!
Poďme ďalej: Keby sa u nás vytvorili také podmienky, aby všetok bioodpad, aj ten z údržby verejnej zelene, končil iba v kompostárňach a následne v poľnohospodárstve, teda bol by vrátený do pôdy, kam z pohľadu trvalej udržateľnosti patrí, vytvorili by sa optimálne podmienky na to, aby Slovensko pri postupnom zlepšovaní recyklácie ostatných triedených KO pokojne a sústredene dokráčalo k najvzdialenejším perspektívnym cieľom EÚ v roku 2035 – skládkovať maximálne iba 10 percent komunálnych odpadov!
Základ: riešiť poplatky za skládkovanie
Odborníci sa zhodujú, že cena za tonu skládkovania na Slovensku ostala aj po zvýšení v posledných rokoch nízka. Na druhej strane mnohé slovenské finančne podvyživené obce tvrdili, že nemajú inú možnosť, ako sa zbaviť zmesového odpadu okrem tej, že ho vyvezú na skládku. Ale ako maximum pripustili iba výšku dnešnej ceny tony KO na skládkach. Rozhodne nie za takmer trojnásobne vyššiu, ako majú napríklad susední Rakúšania (ale aj Francúzi a ďalší). Tá sa však vo väčšine západoeurópskych krajín už dlhé roky pohybuje od 60-70 eur plus vyššie za tonu! „Zaujímavosťou“ ostáva, že napríklad v košickej spaľovni tiež treba platiť za tonu KO od 72 do 98 eur a v bratislavskej je cena podobná košickej! Pripomíname, že na Slovensku sa nateraz spaľuje 13 percent KO a zvyšok sa skládkuje! Obyvatelia Bratislavy, Košíc (i ďalší záujemcovia) poväčšine spaľujú a obidve spaľovne sú so svojimi kapacitami plne vyťažené. Perspektívne sa dokonca uvažuje o výstavbe minimálne dvoch ďalších spaľovní s podobnou kapacitou, akou disponujú košická alebo bratislavská! Pritom hádam nikto neverí, že by nové spaľovne nežiadali za tonu KO porovnateľnú cenu s cenami už existujúcich spaľovní.
Zopakujme: Nateraz sa zdá byť neotrasiteľným postoj, že mnohé obce na zvýšenie poplatku za skládkovanie nemajú peniaze a nebudú ich mať ani na spaľovanie! Takže ako?! Budú naďalej vyvážať na skládky?
Iste, situáciu so znížením ton skládkovania na Slovensku môže významne ovplyvniť, aj keď nie úplne, separovanie bioodpadov.
Riešenie: Mala by rozhodnúť nová politická moc.
Zmysel nástrojov na podporu triedenia bioodpadov
Za najvýznamnejší nástroj podpory triedenia biologicky rozložiteľného odpadu považujú odborníci fakt, že štát by sa mal prostredníctvom envirorezortu zbaviť výnimiek, vzťahujúcich sa na triedený zber biologicky rozložiteľných odpadov. Hlavným aktérom v tomto smere by mal byť envirorezort hlavne v spojení s ministerstvom pôdohospodárstva, ale aj s rezortmi financií a hospodárstva. Pritom ale najskôr musí jasne povedať, či koncom minulého roka prijatá „novela zákona o odpadoch vo vzťahu k bioodpadom...“ už nie je v tomto smere dostatočným nástrojom.
V každom prípade bude musieť envirorezort, ako významný nástroj, prakticky umožniť zvládnuť podporu umiestňovania alebo využívania biologicky rozložiteľných odpadov v poľnohospodárstve, pri údržbe verejnej zelene a v pôde vôbec. Taktiež, najmä v mestách, by mal prakticky pomôcť presadiť komunitné kompostovanie, teda vytvoriť široký priestor pre zriaďovanie a prevádzku malých kompostární, ktorých produkcia odpadu bude uprednostňovaná a využívaná samotnými obyvateľmi.
Každému je jasné, že nič sa neudeje zo dňa na deň. Najkomplikovanejším, ale zato možno najdôležitejším, sa pri tomto zjednodušenom uvažovaní zdá byť zmena myslenia ľudí. Aby ich vnímanie pri budovaní vzťahu k bioodpadom bolo v súlade s vnútorným stotožnením sa. Respektíve s tým, že ide o najlogickejšie a najrozumnejšie riešenie pre zdravie ľudí samotných a ich rodín. Ako je však známe, dlhodobý prerod sa utvára (formuje) roky. A kým dlhodobo zosilnie a zmení sa v prirodzený zvyk, býva vystavený skúškam. To všetko presahuje dĺžku jednej alebo aj viacero volebných periód, kedy v konflikte straníckych, zištných, egoistických záujmov, ale možno i dobrých úmyslov, sa často pri rozhodovaní stráca sedliacky rozum. Zaželajme si, aby – keď sa najbližšie stratí – čo najrýchlejšie našiel.
Takže: Na svete je ďalšia z hádaniek, ako to s bioodpadom napokon dopadne, keď sa spoločnosť vymaní z „objatia“ koronavírusu, zo súčasnej „pokory“, „disciplíny“ a „rešpektu“ voči jeho sile...a nastúpia „pracovné dni všedné“?
