Solárne elektrárne a fotovoltaické panely sa na pretras dostali už mnohokrát. Diskusie boli spojené s problémom dotácií výkupných cien elektrickej energie, vplyvom elektrárni na prenosové sústavy elektrickej energie, ich vplyvom na životné prostredie počas ich života, ale na Slovensku sa zatiaľ nezačala diskusia o tom, čo sa stane so solárnymi elektrárňami a fotovoltaickými panelmi po tom, čo skončí obdobie, počas ktorého majú garantovaný odber a výkupnú cenu vyrobenej elektrickej energie a následne i technickej životnosti.
Boom solárnych elektrárni začal na Slovensku v roku 2010. Spôsobený bol predovšetkým štedrou dotačnou politikou založenou na vyplácaní garantovanej výkupnej ceny za vyrobenú elektrinu. Väčšinou ich zakladali a prevádzkujú špeciálne založené jednoúčelové spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorých reálni vlastníci bývajú cez spleť schránkových firiem ťažko dohľadateľní. Často elektrárne už niekoľkokrát majiteľa alebo prevádzkovateľa zmenili a je možné, že ešte i zmenia.
Výkupnú cenu vyrobenej elektrickej energie majú solárne elektrárne garantovanú na 15 rokov. To znamená, že ich ekonomická životnosť a profitabilnosť je garantovaná do roku 2025. Momentálne sme takmer v polovici ich ekonomickej životnosti a mali by sme sa začať zamýšľať, čo s nimi bude po skončení dotácií.
Technická životnosť solárnych panelov je odhadovaná na 20 rokov, takže budúci prevádzkovatelia môžu teoreticky ešte ďalších 5 rokov elektrárne prevádzkovať, otázkou však je, či sa to oplatí a či to bude možné. Výkup vyrobenej elektriny ani jej cena už nebude garantovaná. Podľa vyjadrení Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu a OZE (SAPI) „sú síce výkupné ceny garantované do roku 2025, no táto podpora sa netýka celého súčasného inštalovaného výkonu, ktorý je v prevádzke. Veľká časť projektov z roku 2010 a 2011 má navyše návratnosť pod 15 rokov a menej, keďže výkupne ceny tých projektov sú vysoké. Ak sa teda majiteľovi fotovoltaickej elektrárne investícia vrátila, nie je dôvod, aby funkčnú a odskúšanú elektráreň zatvoril a nepredával ďalej elektrinu hoci aj za trhové ceny.“
Na otázku, čo sa však stane po tom, čo skončí i technická životnosť elektrární, sme už dostali skôr vyhýbavú odpoveď. „Je málo pravdepodobné, že elektráreň ostane opustená v katastri obce. Stavba elektrárne dostala povolenie ako celok a tak je aj posudzovaná. Nie sú to len panely, konštrukcie a stavebný materiál. Majiteľ teda vlastní celú stavbu a v niektorých prípadoch aj pozemok a tento majetok má svoju hodnotu, tak ako iné nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v katastri obce“ uviedli v odpovedi na otázku SAPI. Problémom však je, že stavba elektrárne nebude mať po skončení jej technickej životnosti pozitívnu hodnotu, ale negatívnu, pretože likvidácia pokazených a nefunkčných solárnych panelov je veľmi náročná a drahá.
„Recyklácia alebo likvidácia fotovoltaických panelov nie je jednoduchá a ani lacná záležitosť. Ide o komplikované zariadenia, v ktorých sa nachádza mnoho nebezpečných látok, a preto sa po skončení ich životnosti stanú nebezpečným odpadom“ uviedol Ronald Blaho, konateľ spoločnosti ASEKOL SK zaoberajúcej sa recykláciou elektrozariadení a tiež i fotovoltaických panelov. Jeho slová nepriamo potvrdzuje i vyjadrenie SAPI „odvoz a recykláciu poškodených alebo pokazených panelov by mali zabezpečovať bežné firmy, ktoré sa starajú aj o separáciu komunálneho odpadu. Už v súčasnosti majú ale elektrárne problém s likvidáciou chybných či poškodených panelov (chyby v paneloch môžu vzniknúť už vo výrobe, no často k poruchám dochádza pri kosení či silnej búrke). Likvidácia a recyklácia fotovoltaických panelov môže byť veľmi drahá, pretože ešte neexistujú adekvátne technológie“, dodáva Blaho.
Otázkou je, čo sa stane v prípade, že bude treba ekologicky zlikvidovať celú fotovoltaickú elektráreň, ak už likvidácia pár poškodených panelov je problematická. Preto je potrebné zamyslieť sa nad systémom, ako zabezpečiť, aby sa zo solárnych elektrární nestali opustené environmentálne záťaže, s ktorých likvidáciou si bude musieť niekto poradiť podobne, ako sa to stalo v prípade starých skrachovaných a opustených závodov alebo roľníckych družstiev v deväťdesiatych rokoch.
Príkladom riešení, ako naložiť so starými fotovoltaickými panelmi, je v Európe viacero.
Jednou z možností je dobrovoľná báza, na ktorej sa zhodnú prevádzkovatelia elektrárni a dobrovoľne založia fond, ktorý bude zodpovedný za recykláciu a likvidáciu fotovoltaických panelov po skončení ich životnosti. Prostredníctvom dobrovoľnej dohody funguje systém spätného odberu v Spolkovej republike Nemecko.
V Českej republike zaviedli systém, podľa ktorého za likvidáciu fotovoltaických panelov nainštalovaných pred rokom 2013 sú zodpovední ich prevádzkovatelia. Tí sú povinní zaistiť prostredníctvom kolektívneho systému, že solárne panely budú ekologicky zlikvidované. Svoju povinnosť musí prevádzkovateľ fotovoltaickej elektrárne splniť prostredníctvom rovnomerných čiastočných platieb poskytovaných minimálne s ročnou periodicitou tak, aby plné financovanie bolo zabezpečené do 1. 1. 2019.
V roku 2013 sa v ČR fotovoltaické panely stali elektrozariadeniami a preto za všetky, ktoré boli uvedené na trh po tomto dátume, bol výrobca (dovozca) zodpovedný zaplatiť recyklačný poplatok ako za akýkoľvek iný elektrospotrebič alebo zariadenie.
Na Slovensku sa budeme musieť tiež zamyslieť nad tým, ako budúci problém recyklácie a likvidácie fotovoltaických elektrárni budeme riešiť. Je najvyšší čas začať o návrhu riešenia diskutovať už teraz tak, aby sa nám nestalo, že celý problém bude v roku 2025 alebo aj skôr kulminovať. Podľa vyjadrení SAPI „každý majiteľ slnečnej elektrárne nesie za svoj majetok zodpovednosť. Je veľmi nepravdepodobné, že by elektráreň nechal obci bez akéhokoľvek finančného zhodnotenia, aj keby ju už prevádzkovať nechcel. Aj keby sa prevádzkovateľ rozhodol ukončiť výrobu elektriny, likvidácia stavby by sa oplatila už len vďaka zisku z predaja do zberných surovín, keďže meď, hliník, či oceľ si svoju hodnotu udržia“.
