Recyklácia plastov je komplikovanejšia ako recyklácia skla, papiera či kovov

Nie je možné so spaľovaním rátať ako s položkou, ktorá by Slovensko posúvala k dosiahnutiu 65-percentého podielu recyklácie na likvidácii komunálnych odpadov (KO) do roku 2035, požadovanom Európskou komisiou.

Nateraz u nás recyklujeme 39 percent KO. Zrejme v snahe „zvládnuť“ v nasledujúcich rokoch nárast recyklovania na oných 65 percent a zároveň v tom období znížiť skládkovanie na 10 percent (oproti dnešným vyše 50 %), však počas diskusií dochádza k miešaniu pojmov recyklovanie a zhodnocovanie. Ponechajme stranou, či ide o nezorientovanosť argumentujúcich, alebo o zámer zvýšiť váhu zmysluplnosti energetického zhodnocovania odpadov. Rovnako ponechajme stranou „nejasnosti“ pri vykladaní právnych zdôvodnení a spoľahnime sa na logiku, ktorá hovorí, že napríklad plast (ale aj sklo, papier alebo kov) sú ako komunálny odpad nielen zhodnotené ale aj zrecyklované, keď sa „zmenia“ na ten istý alebo na iný druh ďalej slúžiaceho plastu (skla, papiera alebo kovu). Keď však skončia ako palivo na výrobu napríklad tepla či elektrickej energie, treba takýto KO považovať za nerecyklovaný. Rovnako ho podľa vyjadrenia envirorezortu vnímajú a hodnotia aj inšpektori Slovenskej inšpekcie životného prostredia.

Keďže recyklácia bioplastov ešte ani poriadne neodštartovala, ostávajú plasty najkomplikovanejšou odskúšanou časťou recyklácie KO. V ďalšej časti tohto článku sa teda pozrime na ne.

Základné plusy a mínusy

Plasty sú z pohľadu recyklácie považované za pomerne komplikovaný komunálny odpad. Na trhu nájdeme stovky či tisícky rôznych nových výrobkov z kategórie plastových obalov i neobalov, denno-denne využívaných obyvateľstvom. Napríklad každý rok sa objavujú desiatky nových. V niektorých rokoch to boli aj stovky. Okrem iných sa do plastov balia takmer všetky potraviny, ale napríklad aj oblečenie býva vyrobené z umelých vlákien (z ropy). Zjednodušene platí, že plasty – na výrobe viac ako polovici ktorých sa v celom svete podieľa dvadsať gigantických spoločností – sú cenovo dostupné pre široké použitie, a ak si to ich použitie vyžaduje, dokážu byť pripravené ako pevné, vode odolné, ľahké a podobne. Také sú ich plusy. Mínusmi hrozia od okamihu, keď sa ako odpad objavia vo vode, v pôde a vôbec v prírode. Rozkladajú sa niekedy celé storočia, ale ešte predtým sa stihnú „droliť“ v mikročastice a prenikať do potravinového reťazca nielen rýb a ďalších živočíchov, ale aj človeka.

Pre množstvo plastov rôznych druhov sa triedený zber KO dotrieďuje na triediacich linkách. Predovšetkým podľa zloženia materiálu, ale často aj podľa jeho farby. Dôležité je, aby plasty neboli znečistené a znehodnotené napríklad lakmi, rôznymi chemickými farbivami či zeminou.

Pripomeňme, že bežný denný komunálny odpad plastov je iba časťou všetkých plastových odpadov, použitých napríklad v priemysle či v stavebníctve. Zber, zhodnotenie a recykláciu plastov z KO (ale aj skla, papiera a kovov) uhrádzajú obciam organizácie zodpovednosti výrobcov.

Odborníci radia všetky plasty do 7 základných skupín

Do prvej, najľahšie a  najčastejšie recyklovanej, patria plasty z polyetyléntereftalátu (PET), z ktorého sa vyrábajú PET fľaše, ale aj liate výrobky či fólie. O PET fľašiach je známe, že ich možno recyklovať viackrát, i keď kvalita obalu i vizuálny dojem z obalu po každej recyklácii klesá. V našich podmienkach by PET materiály svoju službu človeku ako niekoľkokrát recyklované mali ukončovať hlavne ako palivo na výrobu energií. Rozhodne nie na skládkach.

Druhú skupinu zastupujú polyetylény vysokej hustoty (HDPE). Používajú sa na výrobu fliaš pracích prostriedkov, šampónov a kozmetiky vôbec. Ako obaly sú vhodné aj pre potravinárske výrobky s krátkou trvanlivosťou: mlieko, džúsy, jogurtové kelímky, prípadne nádobky s margarínmi. Vyrábajú sa ako priesvitné ale aj ako farebné plasty.

Polyvinylchloridom (PVC) patrí zastúpenie v tretej skupine. Sú okrem iného odolné voči klimatickým zmenám počasia. V posledných rokoch sa u nás vynorili informácie aj o možnostiach recyklácie napríklad opotrebovaných plastových okien, ktorých výmeny po tridsať-štyridsaťročnej službe sa stávajú čoraz širšou a aktuálnejšou témou. Z celkového množstva PVC odpadov, vyrobených v Európe, sa však nateraz zrecyklovalo iba približne 100-tisíc ton, teda 2,7 percenta. Do štvrtej skupiny radia odborníci polyetylény nízkej hustoty (LDPE). Ide o plasty využívané hlavne na výrobu fólií, vyznačujúce sa pevnosťou pri svojej ohybnosti. Tiež ich nájdeme ako súčasť vodiacich káblov. Z LDPE sa vyrábajú aj ohybné viečka a fľaše.

Piatu skupinu zastupuje polypropylén (PP). S najnižšou hustotou zo všetkých plastov je chemicky mimoriadne odolný, pevný, vyznačuje sa vysokým bodom topenia a patrí medzi ideálne materiály pre liatie za horúca. Používa sa od ohybných až po tuhé obaly vo forme vlákien. Vyrábajú sa z neho celé časti do automobilov či do spotrebných výrobkov.

Polystyrén (PS) zastupuje šiestu skupinu. Je všestranný – môže byť pevný ale aj penový. Často slúži ako ochranné balenie krehkých výrobkov.

Do poslednej (siedmej) skupiny patria ostatné používané plasty (OTHER). Možno však v nej nájsť aj kombináciu všetkých prechádzajúcich skupín.

Poznámka. Ak nevieme, o aký plast ide, odborníci radia opatrný prístup. Veľkú časť výrobkov siedmej kategórie totiž reprezentuje aj plast polykarbonát, ktorý bol donedávna okrem iného používaný aj na výrobu mnohých dojčenských produktov (fliaš, cumlíkov, hračiek)! Väčšina štátov zakázala predaj spomínanej komodity, keďže súčasťou polykarbonátu bola toxická chemikália BPA!