Dokáže Slovensko do roku 2035 ukladať na skládky iba desať percent všetkých komunálnych odpadov? Podarí to aj bez investovania do nových spaľovní? Alebo sa mu cieľ so znižovaním skládkovania podarí naplniť iba hlavne recykláciou čoraz širšieho spektra i čoraz kvalitnejšieho triedenia odpadov?
Dosiahnuť 10 percent skládkovania do roku 2035 v štátoch Európskej únie je výsledkom jej dlhodobej stratégie riešenia problematiky nakladania s odpadmi.
Dnes sa na Slovensku prevádzkuje 90 skládok na nie nebezpečný odpad. Ročne na nich končí 87 percent zmesového odpadu, zvyšok sa hlavne spáli (energeticky zhodnotí) v bratislavskej a košickej spaľovni. Cieľom je, aby sa v SR množstvo zmesového odpadu postupne znižovalo a v roku 2035 dnešných 1 025 235 ton by kleslo na 205 779 ton.
Nízky poplatok za skládkovanie
Je nelogické tvrdiť, že na znižovaní percenta skládkovania sa môže podpisovať postupné zvyšovanie poplatkov za skládkovanie od začiatku tohto roka. Prečo by obec v trhovom prostredí nemala zaplatiť (podľa v súčasnosti a v najbližších troch rokoch stanovených poplatkov) maximálne iba ani nie polovičnú alebo hoci až vyše desaťnásobne nižšiu sumu za tonu odpadu uloženú na skládku pri porovnaní napríklad so sumou za spálenie? Cena v dvoch slovenských spaľovniach sa pohybuje okolo 80 eur za tonu, kým za uloženie na skládku v najbližších troch rokoch od 7 do 33 eur (podľa zásluhovosti obcí pri triedení)!
Mimochodom, ceny poplatkov za skládkovanie sú vo väčšine európskych štátov niekoľkonásobne vyššie ako na Slovensku. A v Poľsku či Česku, ktoré sú porovnateľné so Slovenskom, roky volajú po radikálnom zvýšení ceny za skládkovanie na úroveň približne 80 eur za tonu.
Podiel skládkovania v SR však klesá
Nedávno envirorezort informoval, že kým v roku 2015 skončili na skládkach viac ako dve tretiny komunálnych odpadov, v minulom roku to bolo už 55 percent a v tomto MŽP predpokladá ďalší pokles. Popritom, kým v roku 2017 sa recyklovalo približne 29 percent komunálnych odpadov, v minulom roku to stúplo na 36 percent a do roku 2020 by sme chceli recyklovať 50 percent. Treba to pripísať na účet prijatiu nového zákona o odpadoch, postupnému zvyšovaniu kvality triedenia odpadov a nakladania s ním, i viacerým ďalším konkrétnym krokom zo strany EÚ i Slovenska.
Čo má pomôcť k ďalšiemu znižovaniu skládkovania?
„K zníženiu by rozhodne pomohlo, keby sa ciele triedeného zberu nastavili aj pre ďalšie typy odpadov,“ hovorí Hana Nováková, generálna riaditeľka Organizácie zodpovednosti výrobcov ENVI - PAK. „Najväčší potenciál vidíme v biologicky rozložiteľnom odpade, ktorý je možné kompostovať. Ale aj v potravinách, textile, hygienických potrebách alebo v drobných stavebných materiáloch. Samozrejme, naďalej netreba zabúdať na papier, nápojové kartóny, plasty, sklo a kovové obaly, pri ktorých je potrebná cielená intenzifikácia zberu.“
H. Nováková myslí „cielenou intenzifikáciou zberu“ nielen jeho následné dotrieďovanie a recykláciu po odobratí z kontajnerov (vriec) naplnených odovzdaným vytriedeným odpadom obyvateľmi, ale tiež dodatočné dotriedenie odovzdávaného zmesového komunálneho odpadu, v ktorom ostáva veľký objem recyklovateľných zložiek. „A až keď sa takýto odpad už ďalej nebude dať recyklovať, možno ho zhodnotiť s cieľom maximálneho využitia energie,“ konštatuje. „Alternatívami sú napríklad plazmové splyňovanie či katalytická mineralizácia.“
Čo je vhodné v Škandinávii, nemusí sa tešiť dôvere na Slovensku
Severské európske krajiny, ale aj Švajčiarsko či tiež niektoré ďalšie európske štáty sa pomerne vo veľkom rozsahu zbavujú zmesového odpadu spaľovaním (energetickým zhodnotením). Súčasné vedenie MŽP SR ale takémuto kroku nie je naklonené. „Je to druhý najnevhodnejší spôsob nakladania s odpadom po skládkovaní,“ tvrdí hovorca MŽP Tomáš Ferenčák.
Marián Christenko, generálny riaditeľ spoločnosti Kosit, ktorá je majiteľom košickej spaľovne oponuje, že po rozhodnutí Číny nebrať na svoje územie žiadne odpady z iných krajín - považované v nich za nerecyklovateľné, alebo za nevhodné pre recykláciu kvôli vysokým ekonomickým nákladom - že pravdepodobne sa k Číne pridajú aj ostatné ázijské štáty. Práve na ich trhy dovážajú štáty EÚ nerecyklovateľný odpad. Podľa M. Christenka bude SR preto nútená presadiť si nové spaľovne na tepelné zhodnotenie celkovo 500-tisíc ton odpadov ročne.
Pravdepodobný nesúhlas verejnosti
Veľkú rolu v pohľade na spaľovne zohráva v súčasnosti skúsenosť, že slovenská verejnosť nie je veľmi naklonená spaľovaniu (energetickému zhodnocovaniu) ako forme likvidácie zmesových komunálnych odpadov. Najmä nie obyvatelia tých miest, kde by potenciálna nová spaľovňa mala stáť. Zjednodušene povedané: aj keď laikom – obyvateľom, odborníci predložia podrobnú odbornú analýzu, podloženú exaktnými argumentmi, že z komína „vyletí“ iba toľko nečistôt, koľko povoľujú prísne európske normy, podľa ktorých je jasné, že znečistenie bude zanedbateľným zlomkom oproti znečisteniu ovzdušia bežným každodenným životom, že technológia výroby tepla v spaľovniach je na rovnakej špičkovej úrovni ako technológia západoeurópskych spaľovní, nedôveru to dlhodobo neprelomí. Dokonca ani posledná rozsiahla štúdia vo Veľkej Británii, že v prípade dvadsiatich dlhodobo sledovaných spaľovní v Anglicku, Škótsku a Walese nedošlo počas mnohých rokov sledovania k žiadnemu vplyvu na ľudský a najmä nie na detský organizmus v najbližšej vzdialenosti spaľovní, ani v okolí do niekoľkých kilometrov, ani nikde inde, obavy slovenských ľudí zrejme nerozptýli. Z nich najmä starší si predsa pamätajú na škodlivé vplyvy výroby chemických závodov spred tridsiatich-štyridsiatich rokov, čo v nich ukotvilo nedôveru voči „všetkému chemickému“. A keďže žijeme v období v akom žijeme, všetok všeobjímajúci „chemický strach“ podľa svojej potreby až fóbicky zneužívajú politici vo svoj prospech, pridávajú sa občianski aktivisti... a tak dokola.
Potvrdzuje to aj informácia týždenníka Trend, ktorý – keď sa obrátil na primátorov Trenčína, Trnavy, Nitry a Žiliny s otázkou, či vylučujú spoluprácu s investormi pri výstavbe spaľovní – dočkal sa od nich opatrných odpovedí. Vraj záujem nevylučujú, ale ako (komunálni) politici ostali diplomatickí. To znamená doplnili, že záleží na tom, o aký investičný zámer by išlo, alebo že spaľovanie by nepôsobilo motivačne na tých občanov, ktorí doteraz netriedia a budú naďalej ignorovať fakt, že všetok komunálny odpad bezo zvyšku nepatrí len do zmesových kontajnerov a podobne.
Bratislavskej i košickej spaľovni zrejme šťastie prialo, keď boli postavené ešte v 80. rokoch minulého storočia a po zmene politického systému ich „iba“ rekonštruovali, respektíve vybavili štandardným európskym technickým vybavením moderných spaľovní. K povoleniu samotných rekonštrukcií – na rozdiel od výstavby spaľovní nových – sa súhlas verejnosti nevyžadoval.
Dotácie EÚ na spaľovne sa zastavia
V posledných rokoch mohli členské štáty požiadať EÚ o dotácie na výstavbu spaľovní komunálneho odpadu. Napríklad Poľsko si pre svoje potreby vyčerpalo značný objem. Slovensko sa o tento typ zdrojov nezaujímalo. Z toho logicky vyplýva, že novozvolený europarlament pravdepodobne čoskoro pokračovanie dotácií na nové spaľovne zastaví. Slovensko však zrejme ani v najbližších niekoľkých mesiacoch nepožiada o výnimku z oneskorenia pri uchádzaní sa o ich udelenie. Podľa Trendu hovorca MŽP T. Ferenčák k tejto téme uviedol: „Poskytovanie dotácií na výstavbu spaľovní nepatrí medzi oblasti, ktoré sú aktuálne.“
