Inou optikou

Inšpirácia v samohodnotení

Známa japonská automobilka sa zmietala medzi prežitím a bankrotom. Je všeobecne známe, že ju zachránili hybridné motory. Menej sa však vie o tom, ako sa v jej riadení udomácnila iná optika, čo v konečnom dôsledku znamenalo nárast dôvery zamestnancov voči značke a spoločný boj proti plytvaniu.

Do svojej práce zakomponovala metódu kaizen. Jej samotný názov napovedá, čím je tento prístup zaujímavý. Vychádza z dvoch japonských slov, a to „kai“ – dobro a „zen“ – zlepšovanie. Krátka výmena v jednotlivých pracovných pozíciách pomohla v tom, že zamestnanci, ako konkrétne súčasti tímu, si uvedomili, čo tá iná pracovná pozícia robí zle. Miera nepoznania závodu z iného uhla pohľadu bola až taká, že zamestnanci uznali chyby v riadení firmy. Ich vecným pomenovaním a následnými riešeniami automobilka znížila plytvanie a zlepšila hospodárenie. Peniaze ušetrené týmto spôsobom sa premietli do rôznych zamestnaneckých benefitov. Inými slovami, zamestnanci prestali predstierať, začali pracovať a fabrika ich v tomto ocenila, čo viedlo k upevneniu dôvery voči zamestnávateľovi. Niečo veľmi podobné by sme potrebovali v našom verejnom priestore.

Veľa dôvodov na sklamanie

Nedávna minulosť, ale aj mnohé situácie z dnešných dní ukazujú, akoby sila spoločnosti bola limitovaná prvoplánovými očakávaniami. Stačí si spomenúť na to, ako v našej spoločnosti najskôr zvíťazila nenávisť voči totalite, potom sa udomácnili slobody, či už slova, volebnej súťaže a tiež nezávislých médií. Centrálne riadenú ekonomiku sme nahradili voľným trhom a hoci ľudí zaskočila realita napríklad v podobe straty zamestnania a potreby pružnej reakcie na požiadavky zamestnávateľov, museli sme sa prispôsobiť s vedomím, že tento model nie je bez chýb, ale lepší neexistuje. Keď sa nám to všetko podarilo dosiahnuť, narazili sme na presvedčenie, že nám chýba sila udržiavať to a zveľaďovať.

Je isté, že slobody sme sa neprejedli, akurát nám krkom lezie nespravodlivosť. Vo svojom vnútri konfrontujeme pôvodné predstavy s realitou. Zisťujeme, že mýty boli silnejšie ako vízia a prvoplánovosti chýbal cit pre detaily.

Extrémizmus si sadol do parlamentu, rétorika pokrytectva získava nasledovníkov a demagógia naberá stále väčšie obrátky. Dnešná doba otvára možnosti predstierať verejný záujem a pritom diktovať osobný či skupinový prospech. Veď pozrime sa iba na petície, ktoré nezriedka nemajú nič spoločné s potrebami komunity, ale s túžbami jednotlivcov mobilizujúcich svojich susedov. Svoje o tom vedia aj samosprávy, kde je bežné, že niektorým poslancom nie je cudzie viezť sa na vlne nepostihnuteľnej kolektívnej viny a tlačiť štatutárneho predstaviteľa do rozhodnutí, ktoré sa prinajmenšom priečia zákonom. Ani situácie, keď primátor či starosta ukazuje prstom na zastupiteľstvo s vedomím, že kolektívny orgán je predsa väčšmi abstraktný ako jeho osobná pozícia, nie je nič nezvyčajné. Ani jedna z týchto situácií, bez ohľadu na mieru jej uplatňovania, nepridáva na dôvere obyvateľov k práci svojich zástupcov. V spoločnosti vidíme chyby, ale u seba vnímame len dokonalosť. Dokonca za lídrov považujeme tých, ktorí nehovoria o krokoch k úspechu, ale nahlas šíria paniku. Žijeme v akejsi protichodnosti, keďže k jednotlivcom cítime solidaritu, ale k davu opatrnosť až podozrievavosť. Čoraz viac sa skloňuje otvorené vládnutie, ale akosi potichu ostáva oprávnená požiadavka zodpovedného vládnutia. Prijímania rozhodnutí s poznaním ich dosahov. Nie diktovanie nereálnych túžob a kritika, keď nie sú naplnené.

Pravdou je, že s ľahkosťou vieme opísať súčasné problémy, ale chýba nám guráž riešiť ich. Očakávame, že to iní urobia za nás, hoci sme si vedomí, že moc v demokracii pochádza od občanov. Na sklamanie máme veľa dôvodov, ale silnejšie dôvody by sme mali cítiť na zmeny. Začať treba u seba a v samospráve. V autentickom prostredí, v ktorom sa musia komunity nadchnúť pre všeobecný rozvoj. O investíciách hovorme až potom, keď začneme kultivovať prostredie a požiadavky prezentujme až potom, ke dokážeme prejaviť elementárnu úctu s rešpektom.    

Inšpirujme sa automobilkou

Slovensko sa postupne stáva automobilovou veľmocou. Možno aj to by mohlo byť dôvodom na to, aby sme sa inšpirovali spomínanou japonskou automobilkou a v prvom kroku by sme sa mali pokúsiť vnímať okolie inou optikou. Hľadajme odpovede na to, ako by sme so zodpovednosťou pristupovali k rozhodnutiam, keby sme boli v koži tých, čo ich prijímajú.

Z tohto by mohlo prameniť novoročné univerzálne predsavzatie. Niektorým vládnym politikom by neublížilo pozrieť sa na svoje pôsobenie v opozičných laviciach a opozičným predstaviteľom pre zmenu pohľad na to, aké normy správania prezentovali v exekutíve. Bohatí by mohli mať pred očami obraz z minulosti, keď prežívali v skromnosti a zdraví by sa mohli pozrieť na časy, keď ich zmáhala choroba. Neustáli kritici by mali prihliadať na to, ako by riešili problémy, kedy by boli na ťahu. Práve tento prístup pomôže otvoriť ozveny svedomia. Pracovitosť, ktorú požadujeme od iných, budeme chcieť aj od seba. Férovosť najskôr prejavíme a potom ju budeme očakávať od ostatných. Začneme rečou faktov, keď nás uráža populizmus.