„Nechajme to zatiaľ tak,“ povedala dcéra, ktorá vo svojom prechodnom anglickom domove odpad triedi. „Potom to s ním nejako upraceme.“
„Dedo pripravil večeru,“ povedala po večeri synovi. „A my mu tu teraz urobíme poriadok.“
Vnuk sa však ponoril do dôležitejších problémov. Poskladal nové jednoduché lego, potom sa preorientoval na maličkého dreveného koníka, ktorého mohol za sebou popoťahovať na špagátiku. Dcére tak neostalo nič inšie, len s nožnicami trpezlivo oddeľovať papier od plastu, urobiť tri kôpky a nechať ich poukladané vedľa seba na parketách. Malý ich pri hre s autíčkami obchádzal. Rovnako som ich ignoroval aj ja.
Dcéra to nevydržala a povedala malému: „Ty predsa vieš, kde má dedo v kuchyni smeti.“ Spoliehala sa na jeho reakciu, veď predtým vždy na požiadanie každý papierik alebo smietku ochotne odnášal do koša.
Ostal som preľaknutý. Mám jediný zmesový kôš a žiadne ďalšie na papier, plasty či sklo. „Niečo s tým urobí, uvidíš,“ upokojovala ma dcéra. „Aj doma ho zoznamujeme, že odpad treba klásť osobitne. Zatiaľ nerozumie prečo, ale aj to o nejaký rok jeho hlavička zvládne.“
Ešte nemá ani dva roky, ale už vie, že odpad sa má triediť.
Vnuk sa vrátil, aby zobral ďalšiu kôpku. Vyriešil to zaujímavo. Plasty a zmesový odpad hodil do poloprázdneho odpadového koša, papier vedľa neho. Dcéra zmes znova vyseparovala do kontajnerov pred bytovkou. A tak sme domácnosť definitívne zbavili od vianočných obalov.
Moje výchovné predsavzatie: Keď ku mne nabudúce prídu dcéra s vnukom, nájdu už moju domácnosť zabehnutú na separáciu odpadu. Dobré novoročné predsavzatie, nie?
