Po nežnej revolúcii väčšina slušných obyčajných a stranícky neorganizovaných občanov naivne verila, že Slovenský parlament sa stane arénou súboja nebojácnych rímskych gladiátorov, ktorí nebudú bojovať len za svoju česť a slobodu ale aj za slobodu a lepší život svojich spoluobčanov - voličov.
Pretrvávajúci 30 ročný reformný proces slovenskej verejnej správy nám však neustále ukazuje tvrdú realitu našej dôverčivej občianskej naivity. Náš parlament sa nestal arénou čestných a slobodných antických gladiátorov, ale sformovaných akademických plagiátorov, ktorí nedokážu pochopiť, že evolučný vývoj prirodzenej občianskej spoločnosti sa neriadi podľa ich formálnymi naratívnymi vedami sformovaných predstáv alebo historických naratívnych bájok.
Na tento problém upozornila Slovenskú spoločnosť už pred 20. rokmi na začiatku Reformy verejnej správy OZ Agora svojím vznikom a následným projektom pod názvom Reforma parlamentu – nádej pre Slovensko, s podnázvom Ukončenie skutočnej reformy verejnej správy a optimistická vízia Slovenska pre 21. storočie.
Navrhovali sme v ňom vytvorenie II. komory parlamentu, ktorá by vznikla zo zástupcov jednotlivých 63 okresov zvolených priamo väčšinovým systémom, a zníženie NR SR na počet 50 straníckych zástupcov volených pomerným systémom v jednom volebnom obvode SR. Tento projekt je stále už viac ako dvadsaťročie hlavnou agendou OZ Agora. Jeho stručná história je popísaná aj v publikácii SOS – Slovenská/Svetová občianska samospráva, ktorú sme vydali na vlastné náklady ešte v roku 2017. Zaobstarať si ju môžete v redakcii Obecných novín alebo v kníhkupectve Artforum na Kozej ulici v Bratislave.
Pred viac ako desiatimi rokmi sme podobne ako mnohým iným slovenským verejným činiteľom predstavili tento projekt osobne, aj vtedy ešte stranícky neorganizovaným politikom – obyčajným ľuďom, no dnes už najvyšším straníckym a vládnym politikom, konkrétne predsedovi vlády Igorovi Matovičovi a jeho podpredsedovi Richardovi Sulíkovi. Aký kompilát či plagiát z neho dokázali vytvoriť po vstupe do politiky, môžeme všetci vidieť, počuť a citlivejší i cítiť z uznesení a praxe ich súčasnej „demokratickej“ vlády.
Obyčajný občan si nemôže podľa prirodzenej logiky alebo sedliackeho rozumu vyberať a voliť svojho okresného zástupcu do parlamentu, no oni, obyčajní ľudia - stranícki politici si už môžu vyberať svojho straníckeho štátneho okresného správcu. Uvedomujú si ich voliči, čo z hľadiska sémantického tvorí podstatu slova voliť?
Je načase, aby sme si MY nestranní občania Slovenska, Európy a celej Zeme uvedomili, že náš život a kultúra nezačala počiatkom nášho letopočtu, ale už počiatkom života na Zemi. Ak si to my jednotliví prirodzene rozumní, nestranní občania nedokážeme ani po 30 neúspešných reformných rokoch slovenskej vernej správy vedome pamätať, tak si aspoň pripusťme, že si to všetko pamätá naše prirodzené telo, každá živá bunka i globálne životné prostredie, teda celá príroda okolo nás. ...
Pamätníci Nežnej revolúcie si istotne spomenú, že averziu voči politickým stranám mal pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 aj prezident Havel a presadzoval väčšinový volebný systém. Neskôr, za jednu zo svojich najväčších politických chýb v prezidentskom úrade považoval to, že sa dal skupinou ústavných právnikov presvedčiť a umožnil presadiť pomerný volebný systém s prebujneným straníctvom.
Ako dokazuje súčasná spoločenská prax problém nespočíval, nespočíva a ani nebude spočívať v ideách Mojžišových, Sokratových, Platónových, Ježišových či Marxových, ale vo formálnom vzdelávacom procese sformovaných a vo formálne organizovaných kazateľských nasledovníkoch týchto ideálov.
Tento problém nie je len slovenský, ale aj globálny. Namiesto ľudskej prirodzenej božskosti či ľudskej božskej prirodzenosti nám vzdelávacie inštitúcie na všetkých úrovniach vtláčajú do našich prirodzených nevedomých myslí tzv. prospechársku pragmatickosť, podnecujúcu vznik plagiátorov či kompilátorov nielen na akademickej úrovni, ale aj v celom spoločenskom živote. Je jedno o akú prospechársku pragmatickosť ide, či finančnú, mocenskú alebo sociálne statusovú (kariérnu), každá z nich ako sociálny syndróm deštruuje evolučný rozvoj prirodzenej ľudskej územnej komunity.
Tak ako sa v minulosti kupčilo z cirkevnými odpustkami či hierarchickými funkciami a ešte aj dnes vo „vyspelých“ demokraciách so šľachtickými či lordovskými titulmi, tak sa neustále kupčí aj s akademickými titulmi a politickými funkciami. Netvrdím, že u všetkých a všade, ale výnimky vždy potvrdzovali a potvrdzujú pravidlo. Väčšinová akademická a edukačná obec vždy stála na strane vládnucich. Stačí sa pozrieť do archívov našej slovenskej akademickej alma mater a zistíme koľko ich právnické a ekonomické fakulty od svojho vzniku vyprodukovali politických straníckych papalášov, ktorí väčšinu dôverčivých voličov sklamali. Preto sa ani nečudujme, že v súčasnom trhovom hospodárstve je v súkromných vzdelávacích inštitúciách ziskovosť a zamestnanosť akademikov až na prvom mieste. ...
Napriek týmto pretrvávajúcim nerestiam, nie je treba byť skeptický. Optimizmus ako nádej je stále na mieste. Prirodzená evolúcia napreduje aj napriek politickým papalášom a akademickým plagiátorom. Pred 30. rokmi sme žili v systéme, v ktorom väčšina z nás o čo viac pociťovala sociálne istoty, o to menšina prirodzene mysliacich pociťovala neslobodu. Dnes je to opačne, väčšina pociťuje sociálnu neistotu a menšina sa teší zo slobodnej mysle, no zároveň sa aj trápi so svojej bezmoci k súčasnej krízovej formálnej nelegitímnej verejnej moci.
...Pretrvávajúca kolaborácia konkrétnych reprezentantov vládnej, zastupiteľskej a súdnej moci prostredníctvom straníckej – kolektívnej nezodpovednosti vedie nielen slovenskú, ale aj globálnu spoločnosť a životné prostredie, k prirodzenému kolapsu. Súčasný stranícky pluralitný systém s vrodenou kolektívnou nezodpovednosťou a s vrodeným vírusom KaK (Korupcia a Klientelizmus) priviedol Slovensko i EÚ na hranicu kolapsu a nie je formálne reformovateľný. Z hľadiska zachovania životaschopnej spoločnosti, je potrebné celú verejnú správu kvalitatívne transformovať na princípoch prirodzeného evolučného vývoja života človeka a spoločnosti, podľa najnovších poznatkov prírodných vied na Svetovú/Slovenskú občiansku samosprávu - SOS.
Len málokto si na Slovensku želá, aby sa vrátilo to čo tu už bolo. Aj 4. Božie prikázanie hovorí veriacim o tom, aby si svojich rodičov – minulosť ctili, no neobsahuje prikázanie, aby sme rodičovskú minulosť v prítomnosti a budúcnosti opakovali. Návrat do minulosti vylučuje formálna logika i náš zdravý vrodený sedliacky rozum obyčajných zodpovedných občanov. Nemusíme poznať ani najnovšie poznatky prírodných vied o evolúcii života, aby sme ako naši nevzdelaní predkovia pochopili a pociťovali, kto je naším prirodzeným priateľom či nepriateľom v prítomnom živote.
Tak ako sme napísali v našej knihe SOS, Slovensko má na to, aby sa tu oplatilo dobre žiť, pracovať i podnikať aj bez sformovaných straníckych papalášov, akademických plagiátorov, či iných sociopatických kompilátorov. Viac ak pred 100 rokmi to vedel i náš národný buditeľ P. O. Hviezdoslav. Z jeho naratívnych artefaktov sa môžu vedome a slobodne mysliaci občania Slovenska neustále inšpirovať: - Nehaňte ľud môj, ... - Ó mládež naša, tys buditeľkou rána, ... – Vzdelanosť, cha- cha-cha, ľudožrút ...
Celý článok nájdete v Obecných novinách č. 33-34, dňa 20. augusta 2020 https://www.obecne-noviny.sk/pdf/index
