Piatok 29.03.2024
Dnes má meniny 
Miroslav
°C
28.08.2019 02:25

Vojnové udalosti a osud tzv. vojenskej misie generála Ottu


Železničná stanica s novou pamätnou tabuľou.


V týchto augustových dňoch si pripomíname osud tzv. misie gen. Ottu, ktorej mnohí historici i publicisti venovali osobitne veľkú pozornosť.


Na Martinskej železničnej stanici bola ešte do roku 2014 umiestnená pamätná tabuľa s hviezdou a pod ňou text: „Dňa 27. augusta 1944 bola na tejto stanici zneškodnená fašistická vojenská misia gen. Ottu, ktorá sa vracala z Rumunska do Nemecka. Bola to jedna z prvých väčších akcií partizánov.

S odstupom rokov sme sa v rôznej literatúre stretávali s rôznymi interpretáciami, prikrášľovaním a prekrúcaním tejto udalosti. Najzákladnejšie historické fakty sú však jasné, historická udalosť a uvedený text bol mierne povedané nepresný a zavádzajúci.

Z podplukovníka urobili generála, zo skupiny misiu. Preto ešte v roku 2014 mesto Martin, po konzultácii so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov Martin ako aj s Múzeom Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, uviedlo informácie na pamätnej tabuli na pravú mieru. Využila sa pôvodná tabuľu, očistila sa a na jej druhú stranu bol napísali nový text.

Dňa 27. augusta 1944 bola na tejto stanici zadržaná skupina nemeckých vojakov a civilistov vedená pplk. E. W. Ottom, ktorá sa vracala z Rumunska do Nemecka.“

 Ako to bolo teda naozaj? V skutočnosti to nebola žiadna „misia“, ale bežná skupina 24 osôb - nemeckých vojakov Wehrmachtu a príslušníkmi SS. So skupinou cestovali dve ženy, dve deti (dievčatá vo veku 8 – 14 rokov) a dvaja muži v civile, vrátane dvoch lekárov a veterinára. Nebola to organická jednotka a nebola to ani diplomatická skupina.

Na železničnej stanici nepadol ani jeden výstrel, teda nebola „zneškodnená“ na železničnej stanici. Nebola to ani akcia partizánov, ale akcia vojakov martinskej posádky. Veliteľ skupiny Nemcov nebol generál, ale podplukovník Walter Ernest Adolf Otto. Pplk. Otto bol bývalým príslušníkom Romelovej armády v Afrike a členom generálneho štábu Afrika Korps už v roku 1941. Po vojne bol in memoriam povýšený do hodnosti plukovník.

Dňa 27. 8. 1944 cestovala rýchlikom R-17 z Bukurešti do Berlína skupina nemeckých vojakov s niekoľkými civilmi v samostatnom vagóne. Rýchlik prišiel do Martinskej stanice o 21,20 hod. O príchode vlaku s nemeckými dôstojníkmi vedeli martinskí železničiari už skôr prostredníctvom železničiarov z Tomášoviec, ktorí na nemeckých vojakov vo vlaku upozornili. Železničiari zapojení v odboji, informovali o príchode vlaku partizánov 1. Čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením npor. Velička (partizánska skupina sústreďovala svoju pozornosť na Košickobohumínsku železnicu v úseku Žilina – Kraľovany, ako aj na železničné spoje smerom na Kremnicu a Banskú Bystricu). Npor. Veličko vydal stručný rozkaz nadporučíkovi červenej armády Nikolajevovi A. Surkovovi: „Zlikvidovať Nemcov vo vagóne!“. Surkovovi partizáni, sovietski vojaci, ktorí ušli zo zajateckých táborov v Nemecku,    40 až 50 členná skupina, sa presunuli na dvoch nákladných autách zo Sklabine na železničnú stanicu v Martine.

Pod zámienkou poškodenej trate a tunela, bol železničiarmi medzinárodný rýchlik R-17 zastavený a odstavený na vedľajšiu koľaj s tým, že pokračovať smerom na Žilinu možno až na druhý deň po opravení trate.

Martinská vojenská posádka sa k celej záležitosti dostala prostredníctvom jej veliteľa pplk. Emila Perka, s ktorým sa spojil nemecký podplukovník potom, ako „zlyhalo“ spojenie s Bratislavou. Otto sa obrátil na Perka ako na spojenca; oboznámil ho so zdržaním vlaku, žiadal ochranu jeho skupiny slovenskou armádou a ubytovanie na noc v kasárňach. Nemec nemal ani len tušenie, že práve telefonuje s veliteľom povstaleckej armády pre oblasť Turca. Perko prisľúbil pplk. gšt. Jánovi Golianovi (veliteľovi pripravovaného povstania), že vojenská posádka v Turci sa bude správať tak, aby nedala dôvod Nemcom na vojenskú okupáciu krajiny, aby sa mohlo povstanie organizovať podľa výhodnejšieho „plánu A“ – s postupom ČA. Preto najskôr Ottovu žiadosť o ubytovanie odmietol. Nechcel zbytočne provokovať svojich vojakov a partizánov. Na záver telefonátu ho však jeden zo železničiarov informoval o príchode partizánskej skupiny, ktorá sa chystala Nemcov odzbrojiť a zajať. Zajatie nemeckých vojakov by bol dostatočný dôvod na okupáciu krajiny. V tom prípade by sa muselo povstanie organizovať podľa nevýhodného „plánu B“ – bez ohľadu na stav pripravenosti začať ozbrojený odpor a zabrániť Nemcom obsadiť Slovensko až do príchodu Červenej armády. Rovnaký prísľub neprovokovania dal Golianovi aj npor. ČA Peter A. Veličko – veliteľ 1. Čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. V ten osudný deň mu však akosi neslúžila pamäť. Pplk. Perko preto okamžite poslal na stanicu npor. Práporu útočnej vozby Cyrila Kuchtu, ktorý mal s partizánmi dobré vzťahy - jeho úlohou bolo zabrániť odzbrojeniu Nemcov na vlakovej stanici a pokiaľ by to bolo možné, vypraviť vlak aj s Ottovou skupinou naspäť do Nemecka. Voči druhej alternatíve však mal Kuchta výhrady. Možno aj preto nebola nakoniec realizovaná.

Kuchtovi sa však podarilo presvedčiť npor. N. Surkova, aby neodzbrojovali Nemcov vo vlaku, ktorý bol plný civilistov. Npor. Kuchta teda predišiel obrovským stratám na životoch. Nie len partizánov, vojakov, ale hlavne civilov, ktorí sa v tom čase zdržovali na stanici a vo vlaku. Vojaci Wehrmachtu a SS boli totiž ozbrojení a mohli použiť ľudí ako živé štíty alebo rukojemníkov. No aj Surkov mal svoje rozkazy – nepustiť Nemcov ďalej. Nakoniec sa partizáni s vojakmi dohodli a počas tajných rozhovorov na martinskej železnici dospeli ku vzájomnému kompromisu, zatiaľ čo nič netušiaci Nemci nervózne vysedávali vo vlaku a čakali na jeho odchod.

Kuchta v sprievode slovenských vojakov odprevadil nakoniec Ottovu skupinu do martinských kasární náhradného práporu pluku útočnej vozby (kasárne Ďurka Langsfelda), dnes Kasárne Slovenského národného povstania na Podháji. V kasárňach mala byť skupina na noc ubytovaná pod zámienkou, že ráno vypravia rýchlik novou trasou do Nemecka. V skutočnosti však len získal čas na vypracovanie bezpečného plánu na odzbrojenie skupiny a následne jej odovzdanie partizánom podľa predchádzajúceho dohovoru so Surkovom.

Veliteľovi martinských kasární sa nečakaná návšteva vôbec nepozdávala; odzbrojovanie Nemcov v týchto priestoroch by mohlo odhaliť sprisahanie v armáde. Preto sa v nočných hodinách, len čo sa skupina zabývala, konala porada o jej ďalšom osude. Zišli sa na nej pplk. Perko, npor. Kuchta a npor. Veličko v Sklabini. Napriek Perkovým výhradám sa rozhodlo o tom, že nadránom bude nemecká skupina odzbrojená, potom do kasární prídu partizáni a títo Nemcov zadržia tak, aby to vyzeralo ako prepad. Tým sa mala maskovať zainteresovanosť armády v prípravách povstania. Zajatí Nemci mali byť partizánmi eskortovaní na výsluch do Kyjeva, od čoho si Veličko sľuboval povýšenie. S ich likvidáciou sa počítalo len v krajnom prípade, ak by pri odzbrojení kládli odpor. Kuchta hneď po návrate do kasární zorganizoval skupinu dobrovoľníkov pod vedením rotného Jozefa Letka, ktorá mala uskutočniť odzbrojenie Nemcov. Tí však slovenskej armáde nedôverovali a na noc postavili stráže.

Následne nastal rad súvislostí, ktoré vyvrcholili na druhý deň ráno. Dňa 28. 8. 1944, okolo 06, 30 hodiny vyšli Nemci z budovy štábnej roty pluku útočnej vozby, kde boli ubytovaní, na dvor a zoradili sa na pochod v domnienke, že za malú chvíľu budú sedieť vo vlaku na ceste do Nemecka. Na dvore však už boli aj Letkovi dobrovoľníci, ktorí svoju prítomnosť maskovali cvičením streľby zo samopalov. Posledný z budovy vyšiel pplk. Otto v tesnej blízkosti npor. Kuchtu. Medzitým sa dobrovoľníci rozostavili do polkruhu a zablokovali Nemcom cestu. Kuchta odsotil Otta a zvolal dohovorený signál k začatiu odzbrojenia: „Hände hoch!“ Nemci boli prekvapení; poniektorí poslúchli výzvu a zdvihli ruky, iní sa zasa okamžite vrhali po zbrani. Dobrovoľníci v panike začali strieľať a po pár sekundách všetci Nemci ležali na zemi. Na mieste bolo zabitých do dvadsať Nemcov, vrátane jednej ženy. Druhá žena a dve deti odskočili bokom a boli len ľahko zranené. Im a zvyšným zraneným Nemcom bola poskytnutá prvá pomoc na vojenskej ošetrovni a potom boli prevezení do nemocnice. Aj táto skutočnosť dokazuje, že Kuchta nemal v úmysle skupinu postrieľať. Dobrovoľníci konali inštinktívne; ak by nezačali strieľať, vystrelili by na nich Nemci. Žena s deťmi bola po ošetrení vrátená späť do Nemecka.

Ten istý deň boli mŕtvi členovia skupiny prevezení do Sklabine na štáb 1. Čs.partizánskej brigády M.R.Štefánika a improvizovane pochovaní v lome pri Sklabini. Vojaci, ktorí prežili, zasa podľa dohovoru skončili v zajatí partizánskej brigády. Neboli však odvezení na výsluch do Kyjeva ako sa predpokladalo. Všetci boli popravení tzv. „komandom smrti“ a ani dnes nie je isté prečo a na čí príkaz.

Postrieľanie a následná poprava zvyšných Nemcov vyvolali rozporuplné reakcie aj medzi obyvateľmi Sklabine, ktorí sa obávali fašistických represálií. Po obsadení Turca Nemcami prišla na rad pomsta. Dňa 4.10.1944 fašisti pri Martine na Bukovinách zavraždili ukrutným spôsobom prvých 48 turčianskych povstalcov, civilistov, vojakov a partizánov. Za každého člena Ottovej skupiny mali zaplatiť životom dvaja Slováci. Bolo vypálených niekoľko obcí a povraždených alebo odvlečených mnoho ľudí. Nemci nakoniec odhalili aj masový hrob neďaleko Sklabine, kde bola skupina pochovaná. 11. novembra  1944 fašisti nariadili exhumáciu.

Incidentu v martinských kasárňach sa dlho pripisoval začiatok nemeckej okupácie Slovenska. No v skutočnosti o okupácii Slovenska bolo rozhodnuté už dávno predtým. Dôvodom boli množiace sa nepokoje vyvolávané partizánmi a budovanie frontu pre boj s postupujúcou Červenou armádou. 27. 8. 1944 bolo tiež obsadené mesto Ružomberok miestnou vojenskou posádkou a partizánmi. Stalo sa tak prvým povstaleckým okresným mestom ešte pred vypuknutím samotného povstania. V Ružomberku mali Nemci továreň a sklady na výrobu lafiet, preto jeho obsadenie nemohli nechať nepovšimnuté. Už len tieto samotné skutočnosti dávali nacistom dostatočné dôvody na vyslanie okupačných jednotiek. V dobách kedy na Slovensko prichádzali prvé tri divízie SS, nacistickí pohlavári o postrieľaní Ottovej skupiny nevedeli, resp. nemali dostatok informácií o jej osude.

Zlikvidovaná nemecká skupina nebola nijako významná pre Nemcov, ani pre Slovákov. Preslávila sa až po smrti, keď bola päťkrát pochovaná, exumovaná a identifikovaná. Možno predpokladať, že po šiestykrát pochovaná ostane už na poslednom mieste piety a večného odpočinku.

Je zrejmé, že udalosť v Martinských kasárňach mala vplyv na celý Turiec a stala sa tak ďalším z nespočetných dôkazov krutosti 2.svetovej vojny.

Zdroj: Považský Jozef: Koniec legendy o misii generála Paula von Otta

Autor: Ľubomír Žila


komentáre
SHOW ALL
podobné
04.09.2017
„Po partizánskom chodníku“ na Orave
Obecné úrady Istebné a Párnica na Orave, spoločne so SZPB Istebné s Matičiarmi, pod záštitou Obl.V. Ružomberok, zorganizovali pri príležitosti 73. výročia SNP už tradičný prechod „Po partizánskom chodníku“ z Istebného cez Párnicu na kopec Bralo nad Malou Lučivnou.
viac
28.08.2019
Na vrchu Zvonica pri Strečne si uctili pamiatku francúzskych partizánov
Pamiatku francúzskych bojovníkov v Slovenskom národnom povstaní (SNP) si v stredu uctili predstavitelia Francúzskeho veľvyslanectva na Slovensku pri pamätníku francúzskych partizánov na vrchu Zvonica pri Strečne.
viac
28.07.2021
Ružomberská vojenská nemocnica chce obnoviť svoju polikliniku v Sliači
Ružomberská vojenská nemocnica sa chystá obnoviť budovu svojej polikliniky v Sliači vo Zvolenskom okrese.
viac
14.07.2023
Rekonštrukcia Námestia SNP je podľa primátora J. Danka v patovej situácii
Rekonštrukcia Námestia SNP v Martine je podľa primátora Jána Danka v patovej situácii, pretože pripomienky Pamiatkového úradu SR zásadne menia koncepciu vysúťaženého projektu.
viac
top články
24 hodín
7 dní
30 dní
partneri
anketa
Mal by sa zakázať vstup utečencov do Európy?
Áno, môžu medzi nimi byť teroristi.
77.02 %
Nie som si istý/istá, ale nemali by sme ich do SR pustiť.
3.13 %
Nie, sú to ľudia, ktorí utekajú pred hrôzami vojny a potrebujú pomoc.
19.85 %