Považská lesná železnička, ktorej zachované časti sú súčasťou expozície Múzea liptovskej dediny v Pribyline, bude od budúceho roka opäť premávať. EASYFOTO Miroslava Mlynárová.
Lesná železnica pri Pribyline je zachovaným zvyškom celej siete úzkorozchodných tratí v údolí Čierneho Váhu. Považská lesná železnica bola jednou zo 102 lesných železníc na Slovensku. K nim možno prirátať 11 poľných, vyše 40 banských a 8 osobných tratí.
Na celom území sa vybudovalo viac než 160 úzkorozchodných tratí. Ide o trate s rozchodom 760 resp. 600 mm, v niektorých prípadoch i viac (1000 mm) alebo menej (banské železnice s rozchodom okolo 500 mm). Vo väčšine Európy, ale aj v Číne či Severnej Amerike sa používa rozchod koľají 1435 mm.
TASR prináša prehľad najznámejších lesných železníc, ktoré sa podarilo zachovať alebo sa obnovujú.
Čiernohronská lesná železnička
S celkovou dĺžkou 132 km bola najdlhšou na Slovensku. Fungovala v rokoch 1909-1982, jej rozchod bol 760 mm. Z pôvodnej trate sa zrekonštruoval úsek z Čierneho Balogu do Hronca a do Vydrovskej doliny s dĺžkou 12 kilometrov.
Po zrušení sa železnicu vďaka dobrovoľníkom podarilo obnoviť od 1. mája 1992. Národná kultúrna pamiatka je zachovaná a prevádzkovaná v dĺžke 16 km, jej majiteľom je nezisková organizácia vytvorená združením obcí Mikroregión Čierny Hron.
Kysucko-oravská lesná železnička
Predstavovala komplex tratí s dĺžkou 110 km. Z toho 61 kilometrov bola hlavná trať, zvyšok tvorili odbočky, ktoré sa budovali, rušili, predlžovali alebo skracovali podľa potreby odvážať vyťažené drevo. Pracovala v rokoch 1916-1973, rozchod trate bol takisto 760 mm.
Zachoval sa úsek medzi Chmúrou (Vychylovka) a Tanečníkom (Oravská Lesná) s unikátnym úvraťovým systémom. V roku 1991 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku SR a je v správe Kysuckého múzea. Úvraťová železnica znamená, že trať prekonáva na malom úseku (1,5 km) veľké prevýšenie (vyše 217 metrov). Úvrať je miesto s výhybkou – vlak prejde určitý úsek, v úvrati zmení smer a ďalšiu časť stúpania prekoná cúvaním. Postup sa opakuje, kým sa nedostane do cieľa.
Považská lesná železnica
Bola systémom tratí s dĺžkou 107 kilometrov a rozchodom 760 mm. Slúžila na dopravu dreva ale aj ľudí v širokom okolí Liptovského Hrádku v rokoch 1912-1972. Vlaky dosahovali najvyššiu rýchlosť 15 km/h.
Hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku do Staníkova, čo bolo 40 km, pribudli odbočky Benkovo, Ipoltica, Svarín, Vyšný Chmelianec a Liptovská Teplička. Časť vozidiel a koľajníc sa presťahovala do Múzea liptovskej dediny v Pribyline. Zrekonštruovaný úsek by sa mal budúci rok sprístupniť verejnosti.
Smolenická lesná železnica
Išlo o komplex tratí v Malých Karpatoch v okolí Smoleníc a Dobrej vody s dĺžkou 76 kilometrov. Fungovala v rokoch 1910 až 1972. Železnica pôvodne patrila k fabrike na spracovanie dreva, ktorú pri Horných Orešanoch v roku 1883 založil vtedajší majiteľ panstva gróf Pálffy.
K vyše 70 kilometrom trate na parnú prevádzku s rozchodom 600 mm treba prirátať ešte konské trate na zvážanie dreva s dĺžkou 40 km a rozchodom 760 mm. Tie dojazdili už v roku 1947, parná časť doslúžila v roku 1960. Po roku 1972 bola trať demontovaná, ostali len viditeľné časti násypov v lesoch a ako relikt tiež Lesná železnica Katarínka neďaleko obce Naháč s dĺžkou 400 metrov.
Nitrianska poľná železnica
Trať s rozchodom 760 mm sa nachádza v areáli Slovenského poľnohospodárskeho múzea (SPM) a Výstaviska Agrokomplex Nitra.
Trať s dĺžkou 1,6 km je spomienkou na poľné železnice. Najdlhšia z nich (100 km) bola vybudovaná v okolí Sládkovičova a bola v prevádzke v rokoch 1906-1952, nasledovala 75-kilometrová trať pri Šuranoch z rokov 1912-1962. Trať z Pohronského Ruskova do Želiezoviec merala 65 km a bola v prevádzke v rokoch 1912-1984. Práve z jej torza vnikla železnička v Nitre.
Ďalšími lesnými železnicami s dĺžkou nad 10 km, ktoré sa zachovali ešte po 2. svetovej vojne, boli napríklad trate:
Topoľčany – Podiel (46 km, 760 mm, 1910-1972)
Topoľčianky – Husárovo (38 km, 760 mm, 1916-1970)
Žarnovica- Brod (34 km, 760 mm, 1923-1966)
Ľubochňa – Močidlá (31 km, 760 mm, 1904-1966 – trať bola elektrifikovaná a prepravovali sa tu aj ľudia)
Vígľaš – Kyslinky (26 km, 760 mm, 1906-1975)
Hriňová – Periská (26 km, 760 mm, 1906-1962)
Lednické Rovne - Suchý potok - Zubák (26 km, 760 mm, 1920-1959, išlo o úvraťovú železnicu)
Malacky–Rohožník–Šimková-Hubalová (25 km, rozchod 600 mm, roky 1892-1965)
Hontianské Tesáre - Ladzany – Klastava – Záholík (23 km, 760 mm, 1914-1952)
Solivar – Prešov - Stavenie (23 km, 1917-1956)
Kamenica nad Cirochou – Habeš (17,2 km, 760 mm, 1905-1973)
Vranov n. Topľou - Čemerné - Roztoky - Hruš. Jarok - Zámutov (17 km, 760 mm 1905-1957)
Spišská Nová Ves – Novoveská Huta (17 km, 760 mm, 1921-1957)
Remetské Hámre – Morské oko (16 km, 760 mm, 1894-1973)
Moravský Ján – Lakšárska Nová Ves - Tŕnie/Kobyliarka (15,6 km, 760 mm, 1919-1947)
Ľuborča - Podkopaná (14 km, 760 mm, 1901-1965)
Závadka nad Hronom - Fabová (14 km, 760 mm, 1916-1965)
Sučany – Struháreň (11 km, 600 mm, 1917-1965)
Zdroje: kysuckemuzeum.sk, museum.sk/ciernohronska-zeleznica-cierny-balog, www2.zsr.sk, vlaky.net, rail.sk
