Ilustračná snímka.
Slovenská republika patrí s recykláciou 53 percent plastových obalov k premiantom medzi štátmi EÚ! Hlási to Eurostat, ktorý sa opiera o najnovšie známe výsledky tohto ukazovateľa do a vrátane roka 2019.
Únijný priemer v roku 2019 bol podľa Eurostatu rovných 41 percent, pričom napríklad susedné štáty ako Rakúsko, Poľsko či Maďarsko recyklujú len okolo 30 percent plastov. Zo správy Eurostatu doplňme, že na Slovensku stúpol ročný plastový odpad od roku 2010 do roku 2019 z 19,3 kg na obyvateľa na 24,7 kg (ročne). A tiež, že európskymi rekordérmi boli v roku 2019 Íri so 64,7 kg/obyv. s Dánmi 42,7 kg/obyv.
Ešte jedna informácia: pri porovnaní s rokom 2010 vzrástla miera recyklácie v priemere únijných štátov (35,1 percenta) o 4,3 kg ročne na hlavu.
Rakúšania (zvyšné) plasty spaľujú, my skládkujeme
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že chvályhodne a prekvapujúco recyklujeme takmer dvojnásobne viac plastov ako napríklad Rakúšania. Zvyšné, nerecyklované, prípadne aj „prebytočne“ vytriedené ale nezrecyklované, plus také, ktoré už nemožno viackrát recyklovať, na Slovensku prevažne umiestňujeme na skládky, kým Rakúšania ich spaľujú (tepelne zhodnocujú). Z pohľadu prieniku mikroplastov, na ktoré sa klasické plasty (z ropy) časom rozkladajú, je však jasné, ktorý z týchto dvoch štátov zodpovednejšie rieši problém. Mikroplasty sa predsa vyskytujú vo vodných tokoch, do ktorých prenikli zo skládok, nie zo spaľovní. A vo vodách morí, z ktorých sa dostávajú do organizmu vodných živočíchov a z nich do tráviacich traktov homo sapiens.
Na druhej strane však treba priznať, že dosiaľ nebolo reprezentatívnym výskumom preukázané, či napríklad mikroplasty ako cudzorodé látky v ľudskom organizme, ktoré sa z neho nevyplavujú, vplývajú napríklad na ohrozenie človeka nástupom nejakej konkrétnej choroby (zhubné nádory, oslabenie srdca a podobne). Aj keď sa to z pohľadu laika ale i lekára zdá byť logické...
Spaľovanie ostáva „len“ menej zlým spôsobom likvidácie KO
Pre Slovensko je nateraz na problém spaľovania (energetického zhodnocovania) odpadov podstatný pohľad envirorezortu, kde sa súčasný minister J. Budaj vzácne (!!!) zhoduje so svojím predchodcom L. Szólymosom, že tento proces patrí medzi nevhodné spôsoby likvidácie odpadov, respektíve menej zlé spôsoby ako skládkovanie. Deje sa tak v čase, keď ľudstvo síce už dávnejšie stihlo vytriezvieť z utopistickej myšlienky, že napríklad komunálne odpady možno v dohľadnej dobe plošne zvládnuť s nulovým odpadom, teda stopercentne zrecyklované, a tiež napriek praxou overenému poznaniu, že žiadny odpad nemožno recyklovať donekonečna, a raz ho bude potrebné nejako sprevodiť zo sveta! (Stopercentné bioplasty prof. Alexyho by mohli byť cestou, ale aj on sám si uvedomuje, že potrvá desaťročia, kedy by pri ideálnom sebauvedomení si ľudstva mohli stopercentné bioplasty nahradiť klasické plasty v Európe, o svete ani nehovoriac.)
Prax: Životné prostredie ľudí v Rakúsku, Nemecku, Škandinávii či v ďalších západoeurópskych krajinách profituje z tepelného spracovávania KO v spaľovniach dlhé roky. Na rozdiel od Slovenska, kde skládky (aj) ponovembrové vlády dlho-predlho ignorovali a tvárili sa, že ako environmentálna záťaž neexistujú.
