Obec je oficiálne prvou gajdošskou obcou v Nitrianskom kraji

Starosta Jedľových Kostolian Dušan Kazimír verí, že ocenenie otvorí nové možnosti na podporu a rozvoj cestovného ruchu i zviditeľnenie obce v oblasti tradičnej kultúry. Tradícia gajdošskej kultúry je v obci stále živá, viac ako tri desaťročia sa s ňou spájajú Gajdošské fašiangy.       

Jedľové Kostoľany spolu s Veľkou a Malou Lehotou boli v regióne považované za kolísku gajdošov. Obec bývala v gajdošoch sebestačná, mnohí z nich chodili gajdovať aj do okolitých obcí. Výroba gájd a muzicírovanie sa dedilo z pokolenia na pokolenie. Vyhrávalo sa vo chvíľach radostných i smutných, pri obradoch a oslavách, na muzikách, na krstinách i svadbách. Gajdami sa odprevádzali regrúti odchádzajúci na vojnu, pastieri si na nich vyhrávali pri pasení dobytka. Gajdy neraz odprevádzali ľudí i na poslednej ceste.       

Podľa Milana Povodu, ktorý spracoval dejiny Jedľových Kostolian, bol najstarším gajdošom, ktorý zostal v pamäti ľudu, starý Modošský. Žil pred rokom 1850. Známym bol aj gajdoš Halabrín, ktorý sa priatelil s básnikom Jankom Kráľom počas jeho života v Zlatých Moravciach v rokoch 1862 až 1876. Hrávali spolu pri častých návštevách básnika v Jedľových Kostoľanoch. Halabrín gajdoval, Janko Kráľ hral na drumbli.       

Po Jozefovi Barancovi, prezývanom Tutuliak, je dokonca pomenovaný typ gájd z kostolianskeho regiónu. K posledným gajdošom v obci patril Domin Rajnoha, ktorý ešte hrával počas prvej Československej republiky na zábavách. Zostala po ňom magnetofónová nahrávka, ktorá je pre Slovenský gajdošský spolok jednou z najcennejších prvotín z celého Slovenska a používa ju ako študijný materiál.       

Gajdoši patria k najstarším a najuniverzálnejším ľudovým inštrumentalistom. Pre hudobnú zložitosť a náročnosť hry na gajdy sú práve gajdoši považovaní za najlepších muzikantov. V Európe existuje približne 300 druhov gájd, ktoré sa líšia zvukom, farbou tónu a konštrukčnými odlišnosťami.