Na snímke starosta Štefan Vaclavik drží v ruke tehlu, ktorú pred viac ako storočím vyrábali miestni tehliari pre baróna Lužinského z Oždian. Snímka zdroj: (tasr).
Už desať rokov zbierajú zamestnanci Obecného úradu v Sušanoch v okrese Poltár artefakty, spojené s tamojšou históriou hrnčiarstva. Úžitková aj ozdobná keramika, niekedy aj viac ako sto rokov stará, tvorí dnes podstatnú časť obecného múzea.
Hrnčiarska tradícia trvala v malej dedine na severozápade Rimavskej kotliny od 13. storočia do päťdesiatych rokov minulého storočia, keď vyhasla posledná hrnčiarska pec majstra Pavla Brezovického. Hrnčiarska výroba v regióne ale ani potom celkom nezanikla. Keramiku a známe kameninové súdky na kapustu začalo vyrábať výrobné družstvo Šamotka v Hrnčiarskych Zalužanoch.
"Naši obyvatelia sa kedysi živili hrnčiarstvom, potom výrobou škridiel a poľnohospodárstvom," hovorí starosta Sušian Štefan Vaclavik. "Najmä hrnčiari boli slávni a svoje výrobky predávali na trhoch od Poľska, cez Maďarsko až po bývalú Juhosláviu," približuje.
Hrnčiarstvo bolo významným príjmom a zdrojom obživy obyvateľstva, niekedy živilo zrejme stovky ľudí. V dedine bolo ešte v medzivojnovom období sedem hrnčiarskych dielní a tucet pecí na vypaľovanie keramiky.
V múzeu dnes návštevníci nájdu staré hrnčiarske náradie a kruhy a historické hlinené kúsky, napríklad džbány, veľkoobjemné hlinené hrnce či tehly, ktoré miestni výrobcovia vyrábali pre baróna Lužinského z neďalekých Oždian. Tehly vypaľovali dokonca s iniciálkami jeho mena.
