Vianočnými guľami zo Štítnika zdobili stromčeky aj v zahraničí

Ozdoby začali vyrábať v roku 1954, tradícia tejto prevádzky siaha do roku 2000, keď zanikla spoločnosť Gemer - výrobné družstvo invalidov so sídlom v Sirku. Spadali pod ňu rôzne prevádzky, pričom tá v Štítniku bola zameraná práve na výrobu vianočných ozdôb.

Belányiová tam pracovala od roku 1984, najprv ako majsterka a neskôr ako vedúca pracovníčka. Zamestnancami boli sprvu znevýhodnené osoby, potom hlavne ženy po materskej dovolenke. Keď nastúpila, pracovalo tam približne 60 ľudí.

Na túto prácu bola potrebná zručnosť aj trpezlivosť. Najzložitejšie bolo fúkanie skla. Okrem klasických gúľ fúkali aj špice či zvončeky. Nasledovalo striebrenie - špeciálny roztok vpúšťali do ozdôb, ktorými triasli v teplej vode. „Bol to proces, pri ktorom ženy pracovali v čižmách, gumených zásterách aj rukaviciach,“ priblížila s tým, že neskôr mali striebriaci stroj, ten však spôsoboval vysokú rozbitnosť.

Ozdoby následne putovali do máčarne, kde dostávali farbu, a z nej do maliarne. Prácu zadeľovali aj podľa schopností pracovníkov. „Jedna maliarka vzor skúšala a od nej sa potom učili ďalšie,“ povedala. Pri niektorých dekoroch museli vziať ozdobu do rúk aj šesťkrát. Vzory prevažne získavali prostredníctvom podniku zahraničného obchodu v českom Jablonci nad Nisou, ktorý zabezpečoval aj obchodné záležitosti. „Nám posielali len objednávky. Vzory sme mali od nich, niektoré sme zjednodušili alebo sme niečo pridali,“ vysvetlila.

Pre tuzemský trh boli určené prevažne jednoduché vzory, keďže vzhľadom na výrobnú cenu boli tie zložitejšie u nás nepredajné. „Keď v televízii idú zahraničné filmy a ukazujú napríklad bohato vyzdobené vianočné stromčeky Američanov, neraz si poviem: „Bože, veď toto je vzor zo Štítnika,'“ povedala s tým, že zo zahraničia prichádzali rôzne požiadavky, do módy prišli aj farby ako čierna, sivá či tmavomodrá. „Ani sa nám to nepáčilo, ale to bol hit pre Holandsko, Dánsko,“ spresnila. Pamätá sa tiež na objednávku z Grécka, keď na vianočné gule maľovali ananásy. Pracovali aj na zákazke pre aerolínie Lufthansa.

Prispôsobovať výrobu novým trendom bolo podľa Belányiovej komplikované, keďže na to nemali technológie ani odborníkov. „Používali sa iné laky, farby, riedidlá. Začalo to reagovať na vlhkosť. Keď sme guľu vybrali z bubna, kde farba schla, polovica zmatnela,“ dodala. Zaviedli napríklad nočné zmeny a v lete vykurovali. Niektoré ozdoby dosušovali sušičom. „Nemal nám kto poradiť. My sme boli šťastní, že sme mali objednávky. Roky sa do toho neinvestovalo,“ skonštatovala.

Peniaze podľa jej slov smerovali najmä do výnosnejších prevádzok výrobného družstva a podmienky na výrobu v Štítniku sa len zhoršovali. „Sklo sme mali uskladnené v starých skladoch, aj potkany po ňom pobehovali. Voda na nás kvapkala zo stropu. Chlapi počas horúčav fúkali len v tielkach, prievan im kazil oheň,“ doplnila.

Postupne sa sprísňovali aj kritériá na kvalitu, prípustné neboli ani milimetrové odchýlky. „Chceli, aby bolo všetko rovnaké, ale pri ručnej výrobe to neexistuje. Na tom sme potom boli stratoví. Ľudia boli znechutení, keď museli jednu tretinu vyhodiť,“ uviedla Belányiová.

Zánik výroby pripisuje najmä rozdeleniu Československa, keď pribudli i colné prirážky pri dovoze materiálu. „Potom sme už máločo dodávali do zahraničia. Chodili k nám síce aj zo Švédska a Holandska, ale my sme ani neboli pripravení na také obchodovanie,“ povedala. Ďalším dôvodom bol podľa nej zákaz používania toho druhu benzénu, ktorý spaľovali a tak sklo nahrievali. „V roku 1994 vyšla vyhláška, že sa už nebude vyrábať, pretože obsahuje karcinogénne látky. Fakticky sme už nemali hlavný materiál,“ dodala.

Nevie, či by sa obnovenie tejto výroby v súčasnosti osvedčilo. Nie je si tým istý ani starosta Ladislav Belányi. „Hypoteticky by to bolo krásne aj nostalgické. Keď sme však s poslancami diskutovali, skôr by sme si túto historickú budovu vedeli predstaviť ako ubytovacie zariadenie s reštauráciou. Také niečo u nás chýba najmä v turistickej sezóne,“ povedal s tým, že budova je v súkromnom vlastníctve.