Po nedeli Troch kráľoch sa 7. januára začínajú fašiangy a končia sa pohyblivým utorkom pred Popolcovou alebo tzv. škaredou stredou, ktorá v roku 2019 pripadla na 6. marca. Fašiangy sú obdobím jedla a zábavy.
Korene fašiangových zvykoslovných útvarov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských predkov. Fašiangové obchôdzky a zábavy vrcholili na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s tancovačkou. V mestách sa tradícia fašiangov spája s plesmi a bálmi.
Slovo fašiang pochádza z nemeckého vast-schane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj. Symbolizovalo nastávajúci 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, ktorý sa najmä v minulosti bral veľmi vážne. Práve preto mali byť posledné fašiangové dni, nazývané ostatky, dňami bujarej zábavy. Z veľkomoravského obdobia je z nášho územia známy názov mjasopust. V českom jazyku sa slovo masopust zachovalo.
Podľa dĺžky fašiangového obdobia sa rozlišovali krátke a dlhé fašiangy. Žartovne sa hovorievalo, že keď je krátky fašiang, vydajú sa aj škaredé dievčatá. V slovenskom prostredí to bolo dané aj roľníckou kultúrou. Hoci sa gazdovia už pripravovali na jarné práce, ešte nebolo veľa roboty, takže okrem priadok a páračiek bol čas aj na svadby. Trvali dlhšie ako dnes a išlo o slávnosť nielen rodiny, ale celej dediny.
Fašiangy poznáme z územia stredoeurópskeho priestoru, a najmä z nášho, ešte v predkresťanskom kontexte. Boli to obchôdzky slúžiace na privolanie jari rôznymi magickými spôsobmi. Toto obdobie poznali aj východní Slovania, u ktorých sa slávili v podobe "maslenice". Samotný názov hovorí, že to bolo obdobie bohaté na kalorické jedlá. Naši predkovia žili a stravovali sa veľmi striedmo, ale počas fašiangov pred pôstom zvyčajne jedli do sýtosti. Medzi tradičné jedlá sa radili fánky, šišky, pampúchy, záviny a zabíjačkové špeciality.
Inú formu získali fašiangy po prijatí kresťanstva. To, čo z nich ako fragment zostalo, boli obchôdzky v maskách. V súčasnosti ide skôr o zábavu, ale v minulosti mali masky rituálny význam. Tie fašiangové boli najmä zvieracie a vyzerali strašidelne. Čím strašidelnejšia maska, tým väčšiu moc jej pripisovali a ľudia verili, že démoni a zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať. V niektorých slovenských regiónoch sa dodnes konajú fašiangové sprievody so zamaskovanými účastníkmi. Kedysi nesmel chýbať Turoň, medveď či vlk.
V prvej polovici 20. storočia k maskám pribudol aj vojak so šabľou a práve na túto šabľu napichovali gazdiné potravinové podarúnky. Každá obec mala vlastné tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať. V sprievode nechýbal ani ľudový zabávač.
Fašiangové obchôdzky a zábavy vrcholili na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s tancovačkou a o polnoci sa pochovávala basa. Akt pochovania basy symbolizoval, že hudobné nástroje zmĺknu, zábava sa končí, nastáva obdobie pôstu a ľudia sa majú ponoriť viac do seba.
