Paračky v Beluji.
Potrebujeme dnes páračky? Alergológovia by povedali, že určite nie, lebo perie môže slúžiť ako zdroj roztočov a ako náplň do paplónov a vankúšov sa neodporúča. Pre etnografov by to zase nebola ľahká otázka...
Na čo v minulosti páračky slúžili? V prvom rade to bola činnosť potrebná pre prežitie, aby bolo čím naplniť nadýchané periny a podušky. A to, že sa pri páračkách ženy zišli a mohli sa pri tom porozprávať a zaspievať si, to už bola z dnešného pohľadu pridaná hodnota. A pri tej pridanej hodnote zostaneme.
Problém s komunitným (nie spoločenským) životom sa v dnešnej dobe netýka už iba miest, ale je takpovediac celonárodnou chorobou. Ľudia sa uzatvárajú do svojich bytov alebo domov a tam žijú svoje súkromné životy. Takzvaný spoločenský život sa zas stal doménou komercie. Chceme sa zabaviť, chceme si zájsť niekam medzi ľudí, tak si zaplatíme a ideme. Do divadla, do kina, do baru či do dobrej reštaurácie. A máme pritom pocit, že spoločensky žijeme. Ľudia však čím ďalej menej komunikujú medzi sebou, s ľuďmi, ktorí žijú vedľa nich. Životy našich celebrít poznáme až do najmenších detailov a pritom ani netušíme, čo za človeka je náš sused. Prečo je to tak? No, lebo už nemáme páračky a im podobné aktivity. Tu by mal byť v texte smajlík...
Takže, dovolím si povedať, že páračky a podobné akcie dnes potrebujeme ako soľ. Potvrdilo sa to aj v Beluji, kde sa po dlhánskej pauze vrátili aj k tejto tradičnej akcii. Páralo sa, debatovalo, trošku spievalo, a bolo aj čo jesť a piť. A fakt, že šlo naozaj aj o spoločenskú udalosť, dokázala prítomnosť mužov. Páni neprišli párať – prišli sa pozerať, rozprávať sa a počúvať. Lebo veď, kde inde by sa dalo. Jedine na pôde obecného úradu, kde sa páračky konali. Obec Beluj totiž nemá krčmu a nemá ju už roky. Takže, ak chceme, aby obec viac žila, budeme musieť oživiť ďalšie tradičné aktivity, a nielen páračky.
Alergológov môžem ubezpečiť, že na vypáranom perí nebude nik spávať. Naplnia sa ním ozdobné vankúše.
Čítajte v Obecných novinách č. 9-10/2017 na str. 27.
