Ilustračná snímka.
Nedávne rozhodnutie slovenského envirorezortu podporiť 15 miliónmi eur z eurofondov výstavbu bioplynových staníc je jedným z krokov, ktoré by mali prispieť k znižovaniu objemu a následnej likvidácii zmiešaných komunálnych odpadov.
Napriek tomuto rozhodnutiu ostáva neisté, či Slovensko dokáže zvládnuť záväzok do roku 2030 – ukladať na skládky iba 10 percent svojich odpadov.
Povedané inými slovami, ministerstvo životného prostredia svojím krokom rozhodlo, že s pomocou eurofondových 15 miliónov sa u nás bude vyrábať viac tepla a elektriny aj spaľovaním širokej škály bioodpadov od údržby zelene v mestách až po zhodnotenie zvyškov potravín. Aspoň tak možno usúdiť z činnosti nateraz existujúcich poľnohospodárskych bioplynových staníc (družstevné hnojivá, energetické plodiny), priemyselných (odpady z bitúnkov, kaly z čističiek odpadových vôd) a komunálnych bioplyniek (vytriedený bioodpad z domácností, reštaurácií, jedální). Rozhodnutie je iba jedným z popudov k znižovaniu podielov bioodpadov v kontajneroch so zmiešaným nevytriedeným obsahom.
Na druhej strane nové bioplynové stanice čiastočne zúžia priestor pre likvidáciu zmiešaných komunálnych odpadov v klasických spaľovniach (výroba tepla). O tom, aké možnosti ostanú na podporu prípadnej výstavby nových (rozumej klasických spaľovní typu dnešnej bratislavskej či košickej), sa už súčasná vláda (na návrh MŽP) vzhľadom na termín najbližších volieb nechystá rozhodovať. V každom prípade to naznačuje dlhodobo prezentovaný minimálne zdržanlivý postoj súčasného vedenia envirozortu ku klasickým spaľovniam, ktoré po skládkach vníma ako druhý najnevhodnejší spôsob nakladanie s odpadmi.
„Nie sme skládky sveta,“ kričia ázijské krajiny
Lenže od konca roka 2017, keď sa Čína zriekla dovozu akýchkoľvek odpadov zo sveta (sama si ich produkuje dostatok), chopili sa tejto „šance“ ako zaujímavej ekonomickej príležitosti ďalšie ázijské štáty. Napríklad iba do Malajska v prvom polroku 2018 zamierilo približne 800-tisíc ton nerecyklovateľného plastového odpadu, čo je mnohonásobne viac, ako nerecyklovateľných plastov produkuje SR za celý rok . Malajské firmy však na rozdiel od čínskych nedokázali takéto sústo spracovať a tak sa mnohé miesta ich krajiny zmenili na nevzhľadné veľkoplošné skládky. Malajsko ako štát zareagovalo pripojením sa k Indonézii a k Filipínam a jeho politici dovozy zakázali. „Nie sme skládky sveta,“ dali na vedomie Severnej Amerike, Európe či Austrálii. Najnovšie sa k týmto trom štátom pripojili Kambodža, Srí Lanka a očakáva sa podobná postupná reakcia krajín celej Ázie, Afriky prípadne Južnej Ameriky.
O budúcnosti spaľovania sa rozhodne po voľbách
Z uvedeného logicky vyplýva, že na stole budúcej slovenskej vlády či budúcich vlád ostáva ležať nezodpovedaná otázka, ako dokáže Slovensko znížiť do roku 2030 objem svojho nespracovateľného odpadu zo súčasných 55 na iba 10 percent na skládkach, keď nebude šanca vyviezť ho do Ázie, Afriky či Južnej Ameriky? Predsa pri predpokladanej ignorácii domácim odpadom vyťažených spaľovní európskych štátov, sotva budeme môcť uvažovať o spaľovaní v niektorom z nich. Keby sme sa však aj napriek tomu dohodli, povedzme, s Poľskom, kde sa rysuje dostatočné zabezpečenie výstavbou nových spaľovní, pre „cudzích“ záujemcov o spaľovanie na území našich severných susedov to v trhovom hospodárstve nemusí byť z pohľadu finančných nákladov iba bezstarostná prechádzka ružovou záhradou. Doplňme, že spaľovne v Bratislave a v Košiciach sú v súčasnosti kapacitne plne vyťažené.
Koľko spaľovní (s výrobou tepla) bude SR potrebovať?
Najbližšie roky by mohli reálne naznačiť, koľko spaľovní (s výrobou tepla) by malo Slovensko postaviť, aby sa mu podarilo dostať sa na úroveň desaťpercentného skládkovania do 10-11 rokov. Mnohé závisí od toho, o aký objem dokážeme znížiť nielen zmiešané komunálne odpady, ale aj od schopnosti vyriešiť problém recyklovateľnosti a čistoty triedených odpadov. Pre Obecné noviny ešte pred rokom odpovedal Marián Christenko, generálny riaditeľ spoločnosti Kosit, ktorá je majiteľom košickej spaľovne, že Slovensko bude potrebovať päť nových spaľovní, ktoré by zvládli tepelne spracovať (zhodnotiť) približne 500-tisíc ton odpadov ročne. (Bratislavská spaľovňa ročne zvládne 120-tisíc, košická 100-tisíc ton odpadov.)
Budúcnosť ukáže skutočné potreby Slovenska ohľadne spaľovania nerecyklovateľných odpadov. Nikto však dnes spoľahlivo neodpovie na otázku, či nebude neskoro na dnes stále možné čerpanie eurofondov na stavbu spaľovní.
