Dôsledkom Mníchovskej dohody, ktorú uzavreli Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko 29. septembra 1938, teda pred 80 rokmi, muselo vtedajšie Československo odstúpiť 20 percent svojho územia Nemecku a ďalšie časti krajiny Maďarsku a Poľsku.
Už 10. októbra 1938 nemecké vojská obsadili Petržalku, ktorá bola súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.
Po 1. svetovej vojne a vzniku nástupníckych štátov bola otvorená otázka hraníc jednotlivých štátov. V novembri 1918 mocnosti v Paríži začali tvoriť nové hranice a Petržalka pripadla Maďarsku. Stala sa z nej pohraničná obec na okraji novovznikajúceho štátu a hrozil jej ekonomický úpadok. Najmä nemeckí a rakúski podnikatelia rozmýšľali nad tým, že zrušia výrobu a odsťahujú sa. Československá diplomacia úspešným vyjednávaním dosiahla, že sa Petržalka stala súčasťou Československa, ale len na papieri. Polovojenské jednotky Maďarskej republiky rád odmietali Petržalku opustiť a začiatkom leta 1919 hrozil ich útok cez most, preto na ňom armáda postavila barikády a palebné postavenia.
Pre Petržalku bol dôležitý 14. august 1919, kedy ju obsadilo po súhlase dohodových veľmocí československé vojsko a natrvalo pričlenilo k Československej republike. Aj keď slovo "natrvalo" nie je úplne presné, pretože tento stav trval len do uzavretia Mníchovskej dohody 29. septembra 1938. Vtedy sa britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a francúzsky predseda vlády Edouard Daladier dohodli na tom, že Československo vyhovie požiadavkám hitlerovského Nemecka a prenechá mu pohraničné oblasti. Do troch mesiacov sa mali vyriešiť územné požiadavky Maďarska a Poľska.
Presne dňa 10. októbra 1938 jednotky čs. armády, príslušníci polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.
ČSR sa nedožila svojich 20. narodenín. V prvých októbrových týždňoch putovali z českého pohraničia do vnútrozemia okliešteného štátu tisícky utečencov a sklamaní československí vojaci. V novinách sa neobjavovali slávnostné úvodníky a články k okrúhlemu výročiu vzniku republiky, ale dohady, ako ďaleko zájdu územné ašpirácie Maďarska a Poľska, ktoré stále otvorenejšie požadovali svoj podiel na delení česko-slovenskej koristi. Nacisti triumfovali a nemecká tlač uverejňovala mapky s novou líniou hraníc a nechýbalo ani pripomenutie nemeckého osídlenia na Slovensku.
Novú hranicu medzi Treťou ríšou a Československom si bol pozrieť 25. októbra 1938 aj samotný vodca Adolf Hitler, ktorý si sem nečakane odskočil z návštevy neďalekej Viedne. Pri tejto príležitosti sa ďalekohľadom díval na Bratislavu, pričom uvidel sochu M. R. Štefánika spolu s československým levom. Práve vtedy mal vysloviť známu vetu: "Tá mačka musí ísť preč."
Petržalka mala v tomto čase asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Na konci II. svetovej vojny, v roku 1944, tu vznikol nacistický koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V novembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží. Dodnes v archívoch alebo zbierkach chýba mapa počas 2. svetovej vojny, keď všetky ulice boli premenované a niesli názvy po nacistických vodcoch.
Súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej či Tretej ríše bola Petržalka od 10. októbra 1938 až do 4. apríla 1945. Vzájomná symbióza medzi Petržalkou a Bratislavou, ktorá sa formovala už od druhej polovice 18. storočia, bola teda na viac než šesť rokov prerušená.
Židovské komunitné múzeum (ŽKM) od 29. mája 2015 predstavilo výstavu Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej vojny.
