Presne o 14. hodine zaznela hymna Slovenskej republiky. Otvorili sme ňou podujatie, ktoré sa konalo prvý septembrový deň, keď sme si pripomínali 25. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky.
V úvode privítala starostka našich duchovných: za Rímskokatolícku cirkev – duchovného Patrika Šarišského a duchovného Jaroslava Szélesa za Reformovanú kresťanskú cirkev, ako aj príbuzných tých, ktorým bolo venované toto stretnutie, mládež a obyvateľov nielen Hrašovíka, ale aj okolitých obcí. Poukázala na skutočnosť, že len pred pár dňami, 29. augusta, sme si pripomenuli aj ďalšiu historicky významnú udalosť - 73. výročie Slovenského národného povstania. A len niekoľko mesiacov po jeho vypuknutí, 14. januára 1945, sa odohrala udalosť, ktorá zasiahla do života našej dediny koncom druhej svetovej vojny: odvlečenie 21 mužov do Reichu. Bolo to iba päť dní pred oslobodením našej obce.
Boli to, ako uvádzajú naše kroniky: Andrej Takáč, Štefan Takáč, Ján Krupáš, Imrich Krupáš, Štefan Fazekaš, Andrej Takáč ml., Imrich Fazekaš, Andrej Matík, Imrich Pešák, Imrich Amrich, Štefan Amrich, Vincent Staňo, Imrich Staňo, Juraj Doľák, Štefan Kövér-Dorčo, Štefan Kövér-Lovas, František Kövér-Novoveský, Laco Čap, Michal Čekan, Ján Cibuľa a Štefan Kövér-Panov.
Nik z nich dnes už, žiaľ, nežije. Ešte za ich života sa nám však podarilo zachytiť a uchovať spomienky na túto udalosť, a to aspoň dvoch z nich: Jána Cibuľu - prostredníctvom videorozhovoru, ktorého prvú časť sme mali možnosť vypočuť si pri otvorení výstavy Odvlečení do Nemecka v januári tohto roku a Štefana Kövera-Panova, ktorý svoje zážitky zaznamenal v podobe rukopisu. Na túto udalosť báči Panov (tak sme ho volali), ktorý mal vtedy necelých 21 rokov, spomínal takto: „Dňa 14. januára obkľúčili našu dedinu nemeckí vojaci a nikoho nepustili z dediny von. Chlapov sústredili do budovy obecnej školy. Potom nás nahnali na nákladné vozy, zatiahli plachty a odviezli nás do Prešova. Na druhý deň nás nahnali do vagónov pre dobytok, zaistili dvere a deportovali nás cez Poľsko do Nemecka. Spali sme na podlahe vagóna, na ktorej bolo roztrúsenej trochu slamy. Biologické potreby sme robili priamo vo vagóne, takže vzduch tam bol neznesiteľný. Stravovanie bolo biedne. Žili sme zo zásob, ktoré sme mali z domu. Trpeli sme nedostatkom pitnej vody. Cestou sme zažili dve bombardovania. Prvé bolo v Poľsku. Tam nás ani nevypustili z vagónov. Druhé bolo v Bohumíne. Tam nás už vypustili z vagónov, samozrejme, pod automatmi vojakov, ktorí nás strážili. Po príchode do Bietigheimu nás odviedli do tábora a umiestnili v drevených barakoch. Išli sme na odvšivenie a okúpanie sa. To okúpanie sa bolo také, že z jedného kohútika slabým prúdom tiekla voda...
Každý, kto prežil deportáciu na nútené práce, trpel fyzicky. Hlad, smäd, zima, vši. K fyzickému trápeniu sa pridáva ešte trápenie psychické. Sústavné ponižovanie a podceňovanie negatívne pôsobí na psychiku človeka. Ja som to znášal veľmi ťažko.“
Dôvod odvlečenia našich blízkych nie je dosiaľ úplne jasný, pokračovala vo svojom príhovore starostka obce. Hovorí sa o prezradení ukrývaného partizána či o nájdenej vysielačke. Našťastie, niekoľko mesiacov po skončení vojny a dlhom putovaní pešo, na bicykli, nákladnom aute, vlakom či autobusom sa všetci šťastne vrátili domov.
Ich snaha a snaha pozostalých získať satisfakciu, aspoň morálnu, sa nestretla s porozumením ani po roku 1989. Až 14. januára 2017 sa nám, ich potomkom, dostalo morálnej satisfakcie. Naše stretnutie – otvorenie historicky prvej výstavy, venovanej tejto udalosti, listom pozdravil prezident SR Andrej Kiska. Ako v ňom uviedol, váži si, že sa obec Hrašovík rozhodla zorganizovať pamätný deň a pripomenúť si dramatické udalosti, ktoré ňou pred rokmi otriasli.
Obecné noviny č. 37-38/2017
