Pamätník odhalili v utorok (26. 9. 2017) dve preživšie holokaustu - Ružena Becková a Dagmar Lieblová.
Niekdajší pracovný a koncentračný tábor, ktorý bol najväčším na Slovensku, už pripomína pamätník. Jeho osadenie medzi obcou Koš a bývalou obcou Laskár v okrese Prievidza, kde tábor stál, iniciovalo Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi.
Na osadení pamätníka sa podieľalo okrem gymnázia i občianske združenie Spolu sme Prievidza a Nadácia Bane pre zdravie, vzdelanie, kultúru a šport regiónu. "My sme prišli s iniciatívou práve preto, že v tomto roku je 75. výročie, kedy začali deportácie obyvateľov Slovenskej republiky. Je veľmi dôležité, aby sme si pripomínali tieto udalosti, tiež posolstvo, ktoré môžeme podávať ďalej, aby sme ho podávali," povedal predseda občianskeho združenia Spolu sme Prievidza Michal Dobiaš.
Prievidžanka, 89-ročná Becková, rodená Steinerová, v nováckom tábore aj žila so svojou rodinou. Do tábora ich odviezli z Prievidze medzi 4. a 6. júnom 1942, strávili tam dva roky. Od smrti Beckovú, jej brata i jej rodičov zachránilo to, že jej otec, bývalý autodopravca, vedel chovať priadku morušovú. Ďalších jej asi 30 najbližších príbuzných v koncentračnom tábore zomrelo.
Štyrmi tábormi, v Terezíne, Auschwitzi-Birkenau, pri Hamburgu a v Bergen-Belsene prešla Lieblová, ktorá je predsedníčkou Terezínskej iniciatívy. "Prežila som vďaka tomu, že niekto urobil chybu. Keď vyberali ľudí v Auschwitzi-Birkenau na prácu, bola som mladšia, ako bola veková hranica. Niekto mi však v papieroch napísal iný vek, tým som sa dostala medzi práceschopných," spomenula.
Popieračom holokaustu predsedníčka Terezínskej iniciatívy odkázala, aby si vypočuli niekoho, kto si to ešte pamätá, prečítali si literatúru. "Ja sa niekedy nedivím, že si to nevedia predstaviť. Keď o tom niekedy premýšľam, tak sa mi to samotnej zdá divné, že sme to všetko prežili, ale pretože som na to nezabudla, viem, že to bolo. Snažím sa to povedať mladým, viac už robiť nemôžem," dodala.
Pracovný tábor pre židovské obyvateľstvo na území nevyužitých muničných skladov zriadilo vtedajšie ministerstvo vnútra pred 75 rokmi. Najskôr v ňom sústreďovali ľudí na ich odvoz do koncentračných táborov, neskôr tam fungovala garbiareň či kartonážna dielňa. Do vyhladzovacích táborov z Novák deportovali v rámci transportov odhadom 4000 až 5000 Židov.
Tábor po konci vojny určili na internáciu Nemcov, v rokoch 1946 a 1947 slúžil na internovanie asociálov a po nástupe komunistického zriadenia v roku 1948 najmä politických väzňov. Zanikol v roku 1953, objekty neskôr prevzalo košské poľnohospodárske družstvo, ktoré sa však o ne nestaralo, preto budovy rozobrali. Jeho existenciu dnes okrem nového pamätníka pripomína ešte pár stĺpov.
